V novembri sme robili dve nedele po sebe (teda nerobili, museli sme ísť do práce sedieť v nej, tváriť sa že na nič nemáme čas aby sa nikto nič nepýtal). 20 dní v kuse. Pre akéhokoľvek zamestnávateľa na Slovensku môžem len povedať, že tento systém má zdrvujúce následky na morálku zamestnancov a efektivitu práce (o rodinnom a sociálnom živote už ani nehovoriac, ale to tu nikoho aj tak nezaujíma).
Tváriť sa je tu dôležité. A povedať že niečo spravím. Aj keď to nemám v úmysle spraviť, neviem to a vlastne ani nechápem čo sa odo mňa žiada. Schopnosť zamestnanca povedať „Áno, spraví sa, vybaví sa, nie je problém. ", je prvoradá a vlastne to čo každý dobrý zamestnávateľ vyžaduje. Väčšinou nezáleží na tom či to "SAMO" alebo "SATO" spraví za hodinu, o týždeň, alebo vôbec.
Univerzita v ktorej pracujem je lokalizovaná na diaľnici. Hlavný vchod do areálu je asi 4 metre od okraju jazdných pruhov. Koncept indických diaľnic je odlišný od tých slovenských, ale predsa len...opustiť areál a ihneď byť oviaty prachom a neustálym trúbením kamionóv je na nezaplatenie
Bývať v Indii na diaľnici a mimo mesta má svoje nevýhody. Hluk, smog a nuda. Na hluk som si zvykol, na smog nie a s nudou sa snažíme niečo robiť. Nakupovať oblečenie a zrelaxovať chodíme do mesta Ludhiana vzdialené asi hodinu a pol po diaľnici (60 km).
Ludhiana s počtom obyvateľov 1,6 milióna patrí medzi najznečistenejšie indické mestá. Mesto na severe Indie je známe svojím textilným priemyslom v poľnohospodárskom štáte Punjab. Nikdy som tu nestretol turistov, nemajú dôvod sem chodiť.
Ludhianu môžem pokojne označiť za jedno z mojich najneobľúbenejších miest aké som v Indii navštívil.
Najhoršie je, že smog sa dá všade vidieť a neexistuje spôsob ako ho nedýchať. Bezmocnosť. Napriek tomu sa sem vždy rád vraciam.
Po príchode mesta vás vítajú všade prítomné slumy s robotníkmi, ktorí pracujú v textilnom priemysle a snažia sa vám niečo predať.
Idem so svojím kolumbijským kamarátom Jorgom, ktorý je nadšený kupujúci fake-ového oblečenia. Stále si myslíme a nahovárame, že ideme vlastne kupovať originály. Niečo tak aspoň na prvý pohľad zabalené a pred prvým opratím vyzerá. Pred pár týždňami som sa stretol s manželom kolegovej sestry (niečo ako kamarátovho koňa bratranec) a ten mi zrútil aj posledné ilúzie o textilnom priemysle v tomto meste (a v Indii).
Nedeľná pohodička na krikete.
"Všetko sú faky, všetko okrem toho, čo sa dá kúpiť v originálnych značkových obchodov firiem." Podotýkam, že v týchto obchodoch je tovar porovnateľný alebo drahší ako v Európe. "Môže to byť ešte kradnutý alebo pašovaný tovar, ktorý sa dá kúpiť lacnejšie bez záruky, ale to sa stáva málokedy."
Jeden z problémov rozvojových krajín - väčšina kvalitného tovaru, ktorý sa v ich krajine vyrobí sa nikdy nedostane na ich trh. Ľudia si to jednoducho nemôžu dovoliť.
Hendikepovaní bezdomovci plaziaci sa po zemi so šľapkami na rukách je v Indii celkom častý výjav. Ľudia nemajú peniaze si zaplatiť zdravotnú starostlivosť ani pomôcky ktoré im uľahčia život.
"Ľudí cestujúcich do Himalájí, kupovať ručne urobené mikiny, košele, yoga gate a fairtrade výrobky, ubezpečujem, že žiadne oblečenie nie je vyrobené v Nepáli a už vôbec nie v Tibete. Ani 100% yak vlna neexistuje. Všetko sa vyrobí v Indii, alebo v Bangladeshi a potom sa distribuuje do hôr."
Keď toto všetko hovorím Jorgovi v autobuse aj tak ma nepočúva. On počúva málokedy, alebo nerozumie. Väčšinou aj tak pochopí presný opak toho, čo mu chcem v danej chvíli povedať.
Asi každé mesto v Indii je notoricky známe svojou zlou a stále sa zhoršujúcou dopravnou situáciou. Veľa ľudí, málo miesta. Prípadne ešte viac ľudí a ešte menej miesta. V Ludhiane sú to chaoticky usporiadané nedostavané viacúrovňové komunikácie, ktoré namiesto toho aby dopravu uľahčovali jej zaberajú miesto a nie sú využívané.
cesta - necesta
Zase tie normy
Pri mojich cestách som si všimol som si jeden fenomén. Nie len v Ludhiane, ale aj v iných indických mestách. V porovnaní s Európou tu nie je až taká výhoda bývať v blízkosti vodných tokov, jazier, alebo hocijakej vody. Voda znamená odpad. Z týchto plôch sa stali smetiská a voda je znečistená a zafarbená z priemyselného odpadu. V prípade Ludhiany je to azúrovo čierna voda z textilných tovární. U nás sa idú ľudia pretrhnúť aby bývali v blízkosti vody, alebo na kopci. V Indii znamená "waterfront" pred odpadom.
Dynamická fotka. Posvätné kravy sú všade
Waterfront
Vráťme sa ale k tomu textilu. V Ludhiane sú tri typu trhov s troma typmi oblečením.
1. Faky, ktoré sa snažia verne podobať na originály, vysoká cena
2. Stredná trieda fake-ov, kde je stále aspoň minimálny dôraz na kvalitu s porovnaním s dobrou cenu
3. Najlacnejšie fake-y kde záleží iba na cene, lebo ľudia si nemôžu dovoliť nič iné. Čím nižšia cena, tým lepšie.
Keďže idem s Jorgom zamierime na trh v tretej cenovej kategórie.
Dnes mám doma z tohto dňa roztrhané gate fAkediddas, mikinu fAkebercrombie & Fake, ktorej sa nedá zapnúť zips a žltú košelu v ktorej mi je všade hrozne teplo.
Jorge si nekúpil nič, nakoniec z neho vysvitlo že sa sem chcel dojsť len najesť.
Jedna z ulíc trhu. Bolo tam viac ľudí ako to na obrázku vyzerá
Nehovorím že ľudia v Indii nedodržiavajú hygienu. Každopádne majú iné návyky.
Ovocie a cesnak
Nedeľu sme ukončili kúpou fľaše rumu a jedlom vo fake čínskej reštaurácii, kde sme si dali veľa mäsa, keďže campus v ktorom pracujeme je čisto vegetariánsky a alkohol - free. Cestu domov sme prekonali v bielej dodávke (niečo ako taxík), ktorá mala na streche maják vydávajúci zvuk podobný sanitke. Šoféri boli dvaja podnikavý teenageri, ktorý maják neváhali zapnúť pri nekonečnej nedeľnej premávke a hrali sa, že vezú pacientov.
Dieťa zbierajúce odpad. O koncepte Fair trade nič neviem a vôbec tomu nerozumiem, ale po tom čo som videl v Indii sa mi ťažko verí, že niečo také existuje.
Myšlienka na záver:
V Indii je veľa fakevého oblečenia, aj veľa fake-ových ľudí, ktorí sa turistov snažia rôznymi spôsobmi zmanipulovať, okradnúť, alebo podviesť. Ale aj veľa ľudí ktorí sú presný opak; poctiví, dobrosrdeční a ochotní pomôcť. Keď tu chce človek prežiť, tých sa tu treba naučiť hľadať. Aby sa veľa neplatilo za faky.
P.S: Na záver musím povedať, že mapriek množstvu fake-ov a znečistenia je Ludhiana jedno z najautentickejších miest aké som v Indii navštívil a odporúčam navštíviť každému, kto má cestu okolo.
