Ocitol som sa vo vlaku prvej triedy. So sprchou a jedlom servírovaným do postele čašníkom, v bielych rukavičkách. Super pocit, sprchovať a pritom niekam ísť.
Po vystúpení z vlaku som sa ocitol v indickej realite. Po 22 hodinách som vyšiel z klimatizovaného kupéčka, do teplého a extrémne vlhkého prostredia. Ľudia všade a mne už celkom známy prenikávý organický smrad indických železničných staníc. Kráčal som s batohom na chrbte a hrubou knihou v ruke (cestovný sprievodca) a vedel som čo ma čaká. Nájsť lacný hotel, v ktorom ma neokradnú a cez noc nedoštípu blchy, alebo ploštice a pritom nejakým spôsobom zvládať pozornosť, ktorú ako turista a potenciálna možnosť zárobku vzbudzujem.
Od prvého momentu však Kalkata na mňa vplývala inak ako ostatné miesta, ktoré som doteraz v Indii navštívil. Po vystúpení z vlaku na impozantnej Howrah stanici ma nikto neotravoval. Nikto nestál pri dverách vlaku neponúkal ubytovanie, odvoz, ani že ma zavezie na "must see" turistické miesta. Išiel som sám a pokojne, obarený teplotou a extrémnou vlhkosťou. Dokonca som mal chvíľu pocit, že som súčasťou toho nekonečného davu, čo sa mi v Indii ešte nestalo. Vyšiel som pred stanicu, ktorú od Hoogly river oddelovala rušná cesta plná žltých taxíkov a taxíkarov postávajúcich a čakajúcich na zákazníkov. Prešiel som okolo nich a očividne som ich vôbec nezaujímal. Prešiel som cez rušnú cestu s trúbiacimi autami a kúpil lístok na trajekt cez rieku.
žlté taxíky, jeden zo symbolov mesta
Túlal som sa po meste. Sám. Väčšinou pešo, alebo metrom. Metro je extrémne lacné a preplnené. Pešo, ako vo všetkých mestách Indie, sa chodí veľmi ťažko. Dôvodov je viac: smog, doprava, chýbajúca infraštruktúra (žiadne chodníky), teplota, veľa ľudí a fakt, že chodiť, je tu prejavom chudoby. Ľudia idú pešo, len keď si nemôžu dovoliť dopravný prostriedok.
Kráčal som po uliciach a nevedel som kam. Vlastne mi to bolo jedno. Vnímal som teplotu a vône mesta. Každý ďalší roh ulice, alebo bloku bol pre mňa zážitkom kde sa niečo prekvapujúce a nečakané odohrávalo. Prázdne januárové ulice Bratislavy sa musia roztápať od nudy s porovnaním s tými v Kalkate. Všade ľudia a vždy a všade sa niečo deje.
Najprv som zbadal iba kolajnice, potom aj električku. Išla pomaly a ťarbavo. Nachvíľu zastala, kvoli autám stojacich na koľajniciach. Rozbehol som sa, pridržal železného madla a naskočil na rozbiehajúci sa voz. Super pocit. Nevedel som kam idem, ani prečo.
Kalkata je jediné mesto Indie, v ktorom chodia električky. Mumbai a New Dehli mali systém električiek, taktiež ako Kalkata, vybudovaný Britmi. Električky boli odstránené, tak ako sa to stávalo vo veľa mestách po celom svete. V druhej polovici 20. Storočia sa zistilo, že električky sú neefektívne a zastaralé. Nahradili ich autobusy, a autá.
Električky v Kolkate vyzerajú ako vytiahnuté z múzea. Koniec koncov vlastne tak ako celé mesto (teda tá časť v ktorej som sa pohyboval). Čítal som knihu Borisa Filana Raba Suli BratislavaIII, kde spomína na svoju mladosť. Opisuje staré bratislavské električky. Systém kde človek nastúpi a vystúpi, alebo vyskočí hocikde zajazdy. Dokonca hovorí príbeh kde jeho otec kúpi zmrzlinu na jednej zastávke a dobehne električku so zmrzlinou v ruke na druhej zastávke . Myslel som si, že pri modernom systéme električiek, sa to už nedá zažiť. V Kalkate áno. Len tú zmrzlinu by som tu kvôli žalúdočným problémom neriskoval.
Vybité okná a chýbajúca drevená podlaha
Ľudia tu žijú v meste, ktoré nebolo postavené pre nich. Žijú v architektúre 18., 19. a 20 storočia, v meste postavenom Britmi pre Britov, ako hlavné mesto a strategický prístav Britskej Indie. Kalkata bola centrom ekonomiky, obchodu, kultúry, vzdelanosti a umenia. Strategický prístav, z ktorého Briti obchodovali a vo veľkom vyvážali ópium. Po presunutí hlavného mesta do Naí Dillí, vyhlásení nezávislosti Indie a pod vplyvom komunistickej vlády Východného Bengálska mesto začalo upadať. Kultúrne aj ekonomicky.
Rozpadávajúca sa architektúra
Je zaujímavé pozorovať indický životný štýl 21.st v európskej architektúre starej 200 rokov. Mal som pocit, že ľudia nevedia ako tu žiť. Alebo nemôžu, kvôli nezmyselným pravidlám a sociálnym hierarchiám. Veľa mojich kolegov mi hovorilo, že v Kalkate uvidím iba chudobu. Pre mňa bola Kolkata demonštráciou indického životného štýlu, tak ako doteraz nikde inde v Indii. Ak je indický životný štýl synonymom chudoby, tak toto mesto má veľký problém. Vlastne celá krajina.
Detí ako smetí
Život v Indii sa odohráva vonku. Na ulici. Tak ako to kedysi bolo aj u nás. Ľudia vonku pracujú, predávajú, deti sa hrajú, bezdôvodne postávajú, spia, sprchujú sa, chodia na toaletu do kanálov. V Európe sa tento životný štýl vytratil. Presunul sa dnu. Do obchodov a nákupných centier.
Aj takto sa dajú predávať ryby
Rikšiari a sprcha
Poludnajší oddych
Kalkata bola pre mňa jedinečná v tom, že ľudia doslova žijú na chodníkoch a za nimi sa rozpína neskutočná architektúra. Alebo aspoň, čo z nej ostalo. Zabednené dvere a okná, stromy vyrastajúce zo striech budov a rozpadávajúca sa fasáda. Cez vchodové mreže vidím vchod. Drevený pult, vysoký strop. Recepcia. Asi to bol kedysi hotel. V strede miestnosti je posteľ a na nej leží človek. Nad ním sú prázdne, rozpadajúce sa poschodia izieb. Stráži budovu, aby do nej nikto nešiel. Zobudí sa a pozrie na mňa. Spýtam sa ho či mi otvorí aby som sa mohol pozrieť dnu. Víde von a zamkne za sebou mreže a niečo mi hovorí. Nerozumiem mi ani slovo, ale beriem to ako nie.
Zabednené dvere
Niektoré budovy sú stále obývané ľudmi, v niektorých sú reštaurácie, hotely, s barmi na prízemí. Chodím do hotelov a pýtam sa na ubytovanie. Izbu nepotrebujem, chcem si len pozrieť budovy. Pri vchodoch sú stále staré drevené poštové schránky s anglickými menami. Vysoké stropy, dlhé lustre a široké schodiská. Víťah funguje a mám pocit že som v 30 rokoch 20.storočia.
Baťa bez ť je v Indii populárna.
Vchádzam do cafe Paris. Tmavá miestnosť so štvorcovými stolmi, vysokými stropami a dlhými ventilátormi visiacich zo stropu. Stoličky vyložené na stoloch. Mokrá dlážka. Majú zavreté, ale aj tak majú otvorené dvere dokorán. Stále rozmýšlam, či sa to deje naozaj alebo snívam.
Chodím po meste a objavujem zákutia mesta. Som v Indii 8 mesiacov a mám pocit, že som si zvykol na všetko. Ale tu sú ľudia jednochu všade. Je jedno aký čas dňa. Jednoducho sú tam a každí niečo robí. Plné trhy, plné ulice.
Trh
Kalkata je známa pouličným jedlom. Je všade, je dobré, je ho veľa a je neskutočne lacné. Varí sa vonku, pri fasádach opustených budov.
Kúpalisko je prázdne, verejné kúpanie v Indii nie je populárne.
Pred neznesiteľnými teplotami a vlkosťou unikám na Howrah Bridge, jeden zo symbolov mesta. Zastanem v strede mosta a užívam si vánok vejúci od rieky. Pristaví sa pri mne dievčina s gitarou na chrbte. Stojíme nehybne vedľa seba. Okolo nás prechádza veľa ľudí. Niektorí z nich nesú balíky na hlavách. Bosí, chudí muži s obrovskými bielymi krabicami. Prenášajú tovar z jednej strany mosta na druhú. Určite sa to dá robiť aj efektívnejšie, ale v Indii treba nájsť prácu pre extrémne veľa ľudí.
Nechápem, prečo sa táto kultúra nosenia vecí na hlavách nedostala aj ku nám. Príde mi to veľmi praktické. Človek si to hodí na hlavu a stále má obe ruky voľné.
Most
Dievčina ma osloví a povie že som prvý cudzinec s ktorým sa rozpráva. Poteší ma to. Presviedčam ju, aby zahrala niečo na gitare. Odmieta, ale povie, že aspoň zaspieva.
Predsa len sa to umenie z Kalkaty úplne nevytratilo. Poďakujem jej a idem na vlak. Utiecť pred neznesiteľnými teplotami a za pokojnejším prostredím do Himalájí.
Poznámka pod čiarou:
V Kalkate som bol veľmi krátko a videl som iba malú časť tohto obrovského mesta. Veľa zážitkov sa mi sem ani nezmestilo. Odporučím každému si to ísť pozrieť na vlastné oči a urobiť si názor. Pokojne aj sám bez cestovky. Cestovanie nie je žiadna veda. Človek sa naučí všetko, čo potrebuje vedieť, za pochodu.
