Najvtipnejšie to je však s metrom, ktoré v špičke odchádza každú minútu - minútu a pol. Keď idem v špičke na metro eskalátorom do podzemia na stanicu, tak ma obiehajú desiatky ľudí, ktorí sa dole schodmi ženú ako blázni. Takmer vás niekedy vyvrátia. Keď prídu dole, tak čakajú takisto ako ja, akurát zadýchaní. V Prahe je zvyk,že na eskalátore sa stojí napravo, a tí čo sa ponáhľajú tak vás vľavo obídu. Vtipné však je, keď príde v špičke metro z jedného aj druhého smeru, a v stanici z oboch súprav vystúpia naraz desiatky ľudí a všetci sa hrnú k schodom. Vtedy sú schody zapchaté a musíte čakať nejakú minútku v dave. Vtedy je eskalátor plný a ak sa neviem ako ponáhľam, tak mám smolu. Keby ste videli tie zúrivé a nervózne tváre niektorých večne sa ponáhľajúcich ľudí, keď stoja na zapchatom eskalátore. Niektorí majú dokonca presne vyrátané do ktorých dverí v metre majú vojsť, aby to mali čo najbližšie k východu.
Občas sa stane, že sa eskalátory pokazia. Vtedy je stanica metra uzatvorená. Úplne seriózne. Akoby človek nebol schopný viac ako 10 schodov dať pešo. Dnes som dokonca videl, samozrejme v rannej špičke, keď ďalšia súprava príde za minútku, ako nejaký nervózny chlapík búchal na dvere rozbiehajúcej sa súpravy. Iní zasa radi skáču do zatvárajúcich sa dverí, prípadne ich ešte pridržia kamarátovi.
Niekedy človek na svoje náhlenie sa aj doplatí a sa zdrží, pretože revízory stoja často pri výstupe z metra, a väčšinou kontrolujú prvých cestujúcich. Tých najuponahľanejší. Zistil som, že keď sa ponáhľam, alebo náhlym, tak sa väčšinou kontrole nevyhnem, ale keď idem pokojne, v dave, akoby nič, tak ma kontrólori často nechajú. Niekedy revízorov nevidím týždeň a potom sa naraz objavia a človek má pocit, že sú všade. Len im neskúšajte utiecť. Sú to zväčša ostrí chlapíci a aj keď je medzi knimi dáma, vždy za ňou stojí zdatný kolega. Minule som počul za sebou dupot a krik. Otočil som sa a už som len videl, ako revízor drží chlapa za golier pritlačeného o stenu a kričí na neho, že čo to skúša. Zjavne sa nejaký čierny pasažier (čierny nie pleťou) snažil utiecť. Vzápätí ho revízor ťahal naspäť. Predvčerom som bol zasa svedkom ako na nástupišti kontrolovali dve Talianky. Ženy bez lístka a znalosti angličtiny kričali niečo na chudáka revízora, ktorý to skúšal anglicky a nemecký, ale bezvýsledne. Potom prišiel nejaký mladík, ktorý ovládal španielčinu a tak pretlmočil rozhovor obom stranám. Talianky vyhovarajúce sa, že nevediac česky nemohli pochopiť „jízdny řád", zjavne neuspeli a aj napriek kriku, výhovorkám a prosbám ich pokuta neminula. V Prahe sa s revízormi neoplatí vyjednávať a človek s nimi len tak nevybabre.
Do preplnenej električky, či autobusu často nastúpia aj starší ľudia. Čo som si všimol, tak vždy sa nájde niekto, kto v preplnenom vozidle uvoľní miesto. Cesujúci su často ohľaduplnejší ako na Slovensku. Tiež mnoho ľudí počas cestovania číta. Moderné sú najmä čítačky kníh.
Je mi jasné, že takýto uponáhľaný život vládne asi v každom meste, ale ja sa mu nechcem prispôsobiť. Niekedy ma zaujíma, kde sa všetci ľudia takto náhlia. Prečo sa nikto nezastaví a neobzrie okolo seba? Človek akoby bol len nejaký robot. Ráno vstať, rýchlo sa vychystať do práce, či školy , cestovať metrom, naspäť to isté. Málokto sa dnes na ulici usmieva, alebo vyzerá šťastne. Mám pocit, že väčšinou stretám kamenné tváre striedajúce svoj pohľad na mobil, hodinky a na druhý mobil so slúchadlami v ušiach a pohľadom upriameným na nástupište, či im niečo neutieklo.
