V ten večer sme išli spať normálne ako každú noc. Pamätám si to presne. Spal som v túto noc tvrdo ako vždy. Vonku bol daždivý čas, hoci už nepršalo, ale bol super vzduch. Tak som si spal, keď tu odrazu... v izbe sa otvorili dvere, cvakol vypínač, a mamka zvolala: "Vstávajte u susedov horí." Najprv som myslel, že je to sen, ale potom som počul silný praskot. O pár sekúnd som bol oblečený na nohách. V živote som sa tak rýchlo neprebral. Bolo 2:10 v noci. Ocko už volal hasičov, ale dozvedel sa, že sú už na ceste. Vybehol som pred dvere a videl som, že dom oproti cez cestu je celý a v poriadku,ale za domom bola obrovská žiara a iskry šľahali až nad cestu, ktorá bola medzi naším domom a susedmi. Bolo počuť hukot a praskot ako z pece, ale oveľa silnejšie a intenzívnejšie. Vybehol som na cestu a zazrel som stodolu za ich domom celú v plameňoch. Susedia stály na ceste.
Z celej ulice sa začali zbiehať ľudia. Každý sa zobudil na praskot. Mňa vtedy pochytil obrovský strach. Iskry vo vzduchu vyzerali hrozivo. Napadali ma otázky, že čo ak nejaká spadne na našu strechu, alebo stodolu? Čo potom? Netrpezlivo som vyzeral hasičov. Tí prišli približne po 15 minútach. Mne to však pripadalo ako celá hodina. To bola úľava keď dorazilo prvé vozidlo a o pá minút aj druhé z Prešova a potom ešte aj tretie a oheň bol o pár minút pod kontrolou.
Skončilo sa to našťastie dobré. Zhorela "len" stodola, nikto nezomrel a dom ostal tiež nepoškodený. Za stodolou bolo pole a slama zo žatvy, ktorá sa nechytila, lebo deň predtým pršalo a nefúkal vietor.
Potom som sa nad tým všetkým zamyslel a predstavil som si, čo musia prežívať ľudia, ktorým horí dom a musia stáť a bezmocne sa prizerať ako oheň všetko ničí. Nedávno aj v relácií 112 bol človek, ktorému horel dom. Musí to byť strašný pocit bezmocnosti a zúfalstva sa pozerať ako vám oheň, alebo vietor, alebo voda ničí majetok, strechu nad hlavou. Dúfam, že ja už nič také nezažijem.
