Keď som sme vstúpili do školy, tak na chodbe my hneď udrelido oči krásne maľby na stene, po chodbe boli tiež matrace všelijakýchgeometrických tvarov. P Turák nám ukazuje miesto, na chodbe, kde sa môžu detivyblázniť. Keď sme tam boli, tak v škole už boli asi iba 4 deti, ktorépráve obedovali. Turák nás vodí postupne po všetkých miestnostiach, kde súvšelijaké hračky, postele na obedňajší spánok, šatne. Nemohol somneprehliadnuť, že v šatniach vešiaky na vetrovky, ale aj všetky miesta na odkladanieveci boli označené farbami a aj fotkami deti. Turák nám ochotne vysvetľuje,že deti sa takto podľa farieb učia, že toto je ich miesto. Všetko je označenépodľa farieb a fotkami detí. Aj na triedach sú fotky detí, dokonca fotku má ajupratovačka. Keď vchádzame do tried, tak som úplne zaskočený. V každejtriede sú len 2 lavice, teda 3-4 deti. Turák nám vysvetľuje, že deti potrebujúindividuálny prístup. Lavice a ajvšetko v triede majú deti označené svojou farbou. Na laviciach majúdokonca vyznačený priestor, kde píšu, kreslia a priestor, kde majúodložené veci, ktoré momentálne nepotrebujú. V každej triede je ajkútik na oddych, ak deti majú toho dosť,tak si idú oddýchnuť. Aj tento priestor je ohraničený čiarami. Je mi povedané,že preto, aby tam mali pocit bezpečia.V triede sú aj také pásiky na suché zipsy, kde sú pripevnené rôznesymboly, podľa ktorých deti vedia, aká činnosť bude nasledovať. Dieťa napríkladmá na zipse fľašu, tak ju dá dole a vie, že nasleduje čas ísť sa napiť,alebo je tam CD, tak deti vedia, že bude práca s počítačom.
Príznaky tejto choroby sú:
správa sa k ostatným ľuďom ľahostajne, rád sa izoluje,nereaguje na voje meno, zle prijíma zmeny, nepozerá ľuďom do očí, je citlivý naniektoré zvuky, iné akoby nepočul, nevie sa zapojiť do hry s inými deťmi,opakuje počutú reč po iných ľuďoch, správa sa bizarne (krúti sa okolo vlastnejosi, hrá sa s rukami), nevie sa vcítiť do pocitov iných ľudí, trvá nadodržiavaní rituálov a zvykov, má veľmi dobrú pamäť na to, čo ho zaujíma.
Okrem toho, viac ako polovica deti vôbec nerozpráva, lebonepochopili význam reči ako prostriedok na odovzdávanie informácie .Dokážupovedať len základné veci, ako „otec, mama, idem na koníkovi“, ale napríkladpovedať, že podrž koníka povedať nevedia, lebo to sa už nevyjadrujúk svojej činnosti. Preto ak idú piť tak sa im dá fľaša, aby sa imvytvorila nejaká súvislosť. Menej postihnutý ľudia si môžu dokonca neskôrzaložiť aj rodinu, mať deti, ale potrebuje mať podporu manželského partnera.
Pretože táto škola je v Prešove ojedinelá, tak nászaujímala aj história, ako vznikla. Keď sme sa na to opýtali , tak nám p. Turákochotne porozprával dejiny tohto projektu:
„Keď sa na to pozriemkdesi do minulosti, tak zistím, že moja Evička sa stále chcela venovaťpostihnutým ľuďom. Na strednej chodila do ústavu pre postihnutých ľudía ja som chodil za Evičkou. Potom išla študovať nemčinu a zistila, žeju to neuspokojuje, tak sa dala na špeciálnu pedagogiku. Potom robilas Rómami, ale zistila, že oni nie sú tak mentálne zaostalý ako sociálne.Je to práca, kde výsledky nevidno a to človeka deprimuje, zvlášť keď vidí,že sa niečo robiť môže a dá. Ako božie znamenie sme brali, keď náš syn Ondrik,keď bol mladší mal výraznejšie autistické črty. Ktoré postupom času unikajú, tedatým pádom on autizmus nemá, len črty. Tým pádom sme sa začali zaujímaťo túto problematiku a sme zistili, že tu, v našom regióne nie ježiadne zariadenie, ktoré by týmto deťom ponúkalo nejakú perspektívnu možnosť.sa vzdelávať. Tie deti boli v špeciálnych školách, ale tam je primárnyprístup k mentálne postihnutým deťom. Podstata tohto ochorenia nie jev tom, že majú v hlave vykradnuté, ale sa nevedia začleniť dokolektívu, nerozumejú nášmu svetu, preto potrebujú špecifický prístup. Videlisme, že je to prázdne miesto, trápenie rodičov, volanie pedagógov, ktorý by ajniečo chceli robiť, ale vedenie im nevyšlo v ústrety a oni nenájdudostatočné zdroje, tak to bol taký moment., že máme zdravé ruky , nohy, takideme na to. Ja som mal skončenú Obchodnú akadémiu, takže viem niečo ohľadommarketingu a učtovníctva. Mali sme kontakt na ľudí, ktorí vedeli zohnaťsponzorov, poznali sme kopec študentov a ľudí, ktorý nám boli ochotníchodiť brigádovať, ajštudenti najlepšieho gymnázia v Prešove tu chodili brigádovať.Ahoj Wiťa, Kogo atď, atď. Takže takto to vzniklo“
Toľko história školy. Ako nám Ďalej povedal Turák, deti chodiapravidelne na rôzne terapie, ako canisterapia, plávanie. V škole je 21detí, z toho 4 v MŠ a 11 v prípravke. Vekové rozpätie je 6– 14 rokov. Deti sa do školy normálne zapisujú ako do všetkých škôl. Čo budes deťmi po skončení školy? Nuž s tým je problém, pokračuje Turák,lebo deti nie sú reálne pripravené na strednú školu, pomohli by im chránenédielne a hneď pridáva, že kiežby mohli byť v týchto priestoroch, alena to žiaľ nie sú zdroje. Ďalšia vec, ktorá ma prekvapila, bolo, že za školunevyberajú školné aj napriek tomu, že škola peniaze potrebuje ako soľ. Turáknám povedal, že nechcú zarábať na nešťastí iných ľudí. Mňa ešte zaujímalo, že ako si deti rozumejúnavzájom. Dozvedel som sa, že deti nevedia medzi sebou vytvoriť nejaké vzťahy,alebo priateľstvá, ale prejavia svoje pocity naplno, či ho idete zabiť, aleboho pohladiť, dokáže sa vám hodiť okolo krku, veď nakoniec, mal som to možnosťzažiť na vlastnej koži. Keď sme prechádzali z triedy do triedy, tak ku námodrazu prišiel chlapec, ktorý ma chytil za ruku a začal objímať, bol somz toho dosť zaskočený a nevedel som čo mám robiť.
Som presvedčený, že táto škola je naozaj dobré dielo, jevšak smutné, že keď my sme tam boli niekedy v októbri, tak škola fungovalana peniazoch z pôžičiek a od sponzorov, lebo od štátu ešte dovtedynedostali ani korunu, dokonca škola nemala ani na výplaty, ale učiteliaa pracovníci, ktorí tam robia, vedia do čoho išli a určite to nerobiapre peniaze, ale z lásky k týmto deťom. Títo ľudia si zaslúžia nášobdiv a našu podporu, aspoň modlitbou.
