V pondelok Poliaci oslavovali Narodowe Święto Niepodległości, teda Deň nezávislostí. Zo Slovenska som zvyknutý, že v štátny sviatok väčšina ľudí ide do prírody, pracuje na záhrade, či ide na nákupy. V Poľsku, aspoň vo Varšave to tak ale nie je. V hlavnom meste našich severných susedov sa v tento deň odohrávalo oveľa viac, ako len podpaľovanie veľvyslanectva Ruska a bitky nacionalistov s políciou. Okrem pochodu nezávislosti, ktorý neslávne zviditeľnil Varšavu, bolo v meste oveľa viac. Konalo sa tu 12 pochodov, či zhromaždení rôznych skupín. Najväčší bol, okrem pochodu nezávislosti, prezidentský pochod. Začalo to ceremóniou pri hrobe neznámeho vojaka na obrovskom priestranstve. Šiel som tam s tým, že aspoň uvidím poľských politikov a vojakov. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som prišiel na miesto. Bolo tam niekoľko desiatok tisíc ľudí, v pokojnej atmosfére. Rodiny s malými deťmi, takmer každý mal v ruke vlajku. Celé mesto bolo červeno-biele. Večer, keď sa zotmelo niektoré štátne budovy boli osvetlené v poľskej dvojkolóre. Na moje prekvapenie som nikde nevidel vlajku EÚ. Na Slovensku, keď počas sviatku vešajú vlajky, tak často je pri slovenskej vlajke aj vlajka EÚ. Keď som to vravel svojmu poľskému kamarátovi, povedal mi, že to je sviatok Poľska, nie sviatok únie. Ale späť k prezidentskému pochodu. Všetko teda začalo pri pamätníku neznámeho vojaka, kde bolo desaťtisíce ľudí, vrátane rodín s deťmi. Všetko sa nieslo v spomienke na vojakov, ktorí zahynuli a bojovali za nezávislosť Poľska, žiadne trápne politické, či sentimentálne reči. Z politikov tuším rozprával len prezident. Všetko okrášľovala nádherná prehliadka vojska. Najzaujímavejším boli historické vojenské skupiny, ktoré išli v dobových uniformách, pochodovali spoločne s profesionálnymi vojakmi. Bola to naozaj pekná ceremónia, miestami som dokonca aj ja pociťoval hrdosť, že som v Poľsku. Nezabudlo sa veľakrát pripomenúť to, ako poľskí predkovia ťažko bojovali za slobodu na čele s Jozefom Pilsudským, koľko ľudí pri zomrelo, kým si Poľsko dobilo nezávislosť... . Nič však nebolo prednesené s pátosom. V tej chvíli som si naozaj uvedomoval, že za každou obeťou je príbeh konkretného človeka.
Potom sa konal cez staré mestopochod, na čele s vojskom, politikmi, so zastávkami pri pamätníkoch významných osobností. Ulice lemovali stovky ľudí, každý chcel vidieť prezidenta, či vojakov v paráde.
Neskôr som sa vybral do vojenského múzea, ktoré bolo tento deň zadarmo. V niektorých lietadlách, či tankoch sa dalo vyskúšať ako sa tam sedí. V areály sa nachádzali historické skupiny v dobových uniformách. Múzeum bolo plné rodín s deťmi. Záujemcovia si tiež mohli pozrieť dobové zbrane od čias Napoleona až po zbrane z druhej svetovej vojny. Dokonca z niektorých sa dalo naslepo vystreliť.
Pri tom všetkom som si predstavil paralelu so Slovenskom. U nás, keď je štátny sviatok, tak to človek má pocit, že je sobota, takmer každý väčší obchod je otvorený, tým pádom mnoho ľudí trávi deň v práci, alebo na nákupoch. Ak sa podarí aj nejaká štátna oslava, je to väčšinou manifestácia vládnucej strany s minimálnym záujmom ľudí. Ani sa nečudujem ľuďom, že ich to nezaujíma. Tu vo Varšave sa bolo naozaj na čo pozerať. Ešte som napríklad nespomenul beh nezávislosti, kde bežalo asi 12-tisíc bežcov. Ako cudzinec som sa nenudil ani chvíľu. Nevedel som si vybrať kam ísť. A aj keď som napríklad na štátnej oslave dobre nevidel čo sa presne deje, celý priebeh bol vhodne komentovaný. Na Slovensku sú žiaľ sviatky takéhoto druhu ešte poznačené komunistickou ideou. Vďaka oslave v Poľsku som si uvedomil, že človek si musí svoju históriu pripomínať a byť vďačný predkom, ktorí položili svoj život za našu slobodu, položili život, zdravie, či obetovali rodinu a pohodlie, aby sme my dnes žili lepšie, slobodnejšie. V Poľsku sa učím, čo je to patriotizmus, niekedy možno prehnaný, ale kiežby sme mali aj my na Slovensku aspoň štípku tej národnej hrdosti. Poliak nepotrebuje majstrovstva sveta v hokeji, aby si kúpil vlajku a dal si okolo krku národný šál. A čo my?
