Kritická infraštruktúra

Písmo: A- | A+

Píšem vám milá Kritická infraštruktúra tento list ako zamestnanec a zamestnávateľ. Zamestnancom som 35 rokov a zamestnávateľom 30 rokov.

Som nekritická infraštruktúra. Mojou úlohou počas 30 rokov bolo iba jedno: platiť dane. Ja a mojich zhruba 2000 kolegov sme ich za 30 rokov zaplatili desiatky miliónov.

Počas tejto pandémie sme si my nekritická a pracujúca infraštruktúra neodpočinuli.

Neboli sme na homeofice. Pracovali sme na stavbách. Vo výrobných halách, v dopravných prostriedkoch. Vonku , často stovky kilometrov od domova. Ja napriek „kritickému“ veku vstávam každé ráno a idem do práce. Už 35 rokov. Až na malú a jedinú výnimku, keď som minulý mesiac nútene ostal v karanténe, pretože moji kolegovia boli covid pozitívni. Prvý krát v mojom živote som čerpal nemocenskú. Nie preto, že by som v minulosti nebol býval chorý, ale nikdy som nepovažoval moju chorobu za tak vážnu, aby som po dvoch, troch dňoch nenastúpil do práce. Som podnikateľ. Neviem či je to označenie hlupáka, ktorý sa nedokáže živiť inak ako prácou, alebo označenie gangstra, ktorí okráda svojich zamestnancov. Necítim sa ani jedným z uvedených. Na Slovensku sme si to ale zatiaľ nevyjasnili. V našej spoločnosti sme ešte stále neprišli na to, kto je kto. 

Ako väčšina zamestnávateľov aj ja s obavami a kriticky vnímam všetky opatrenia, ktoré sa na nás valia, a ktoré zdá sa v konečnom dôsledku veľmi šíreniu vírusu nebránia. Čakám ako mnohí, že to vyriešite. 

Už sa aj zdá, že sa to rieši. Veď už sa začalo s očkovaním. Už sú v poradí. Lekári, úradníci okresných úradov a teraz učitelia. Teda, ako počúvam, kritická infraštruktúra.

Neviem síce prečo je kritickou infraštruktúrou mladá učiteľka a nie každý kto doteraz pracoval a je vo veku 50 a viac rokov? Upratovačky, predavačky, murári a železiari. Vodič autobusu , sprievodca vo vlaku. Všetci tí, ktorí ráno sadajú do autobusov, alebo do dodávok a vezú iných, alebo vezú sa kilometre do práce. Pre nich neplatí , že stačí prejsť pár desiatok metrov a sadnúť si do vykúrenej kancelárie. Pre nich deň často začína o štvrtej ráno a končí za tmy. Vie mi niekto povedať, prečo je učiteľ kritická infraštruktúra a vodič autobusu v MHD ním nie je ? 

Divím sa odborárom, kde ste teraz, keď vás robotníci a roľníci potrebujú? Nepracujete? Aj Vy ste na home ofice? Prečo urazene štrajkujete? Prečo nebojujete u politikov za nás, ktorí plníme štátnu kasu? Nie, za mňa nemusíte. Ja som pre vás triedny nepriateľ. Ale za mojich kolegov, robotníkov v kritickom veku by ste mohli. 

Obraciam sa na vás vážení stropní politici. Je kríza. Obrovská. Prečo ste sa rozhodli tak, že väčšina domácich podnikov je pozatváraná, prečo nemôžu fungovať malé kníhkupectvá, butiky, predajničky, kde sa zastaví za hodinu 5 ľudí a veľké reťazce otvorené byť môžu? Prečo fungujú „veľkojedálne“ vo veľkých fabrikách a nemôžu byť otvorené malé motely popri cestách? Prečo sa ľudia môžu zhromažďovať v autobusoch a nemôžu vojsť do kostola?

Divím sa popredným politikom, lebo v dobe krízy ani jeden z „mienkotvorných“ neposkytol žiaden zásadný signál, že spolucíti, a že osobným príkladom ukáže že je potrebné šetriť. Keď bola kríza v roku 2008 som si nadelil základný plat a bol som na ňom niekoľko rokov. To preto, aby keď som náhodou niekomu z kolegov "šiahol" na prémie, nemohol nikto povedať, že mňa sa kríza netýka, a že „šéf“ nejde príkladom. Čakal som to od prezidentky, ale aj od predsedu parlamentu. Hlavne som ale čakal od vlády, že začne s reštrikčnými opatreniami tam, kde to už roky čakáme. Na ambasádach v Hornej Volte a Burundi, ktoré štát ako Slovensko určite nepotrebuje. Na úradoch a úradíkoch, ktorých je evidentne viac, ako si môžeme dovoliť. Áno to je základná otázka: čo si naozaj môžeme dovoliť? Lebo základná otázka je, či od počiatku založenia štátu môžeme žiť na dlh. Či si môžeme dovoliť VUCky a okresy zároveň, starostov a primátorov v každej vieske, úrady a úradíky, či potrebujeme to i ono a či nie je konečne na čase začať sa prikrývať takou perinou na akú máme.

No a vrátim sa späť ku základnej téme tohto článku – ku kritickej infraštruktúre.

Vážená kritická infraštruktúra obraciam sa na vás ako zamestnanec a zamestnávateľ v kritickom veku a v kritickej situácii. Ako podnikateľ, ktorý si už svoje „odžil“. Vždy keď bolo zle, som si stal na čelo a musel som byť uveriteľný. To, čo ukazujete vy je ale všetko iné, len nie „lidership“. Teraz tu nepotrebujeme vidieť vaše hádky. To, čo teraz potrebujeme je rozvaha a múdrosť.

Za múdrosť dnes považujem aj dať nedostatkovú vakcínu tým, ktorí sú najviac ohrození. A najviac po lekároch sú ohrození ľudia, ktorí pracujú a sú vo veku 50-60 rokov. Som kapitalista, ktorý zdvíham svoj hlas ,milí odborári aj namiesto vás, za mojich robotníkov, za upratovačky, sústružníkov a vodičov. To oni sú dnes kritická infraštruktúra, pretože zabezpečujú príjem peňazí do podvyživenej štátnej kasy. A zdvíham svoj hlas za všetkých, ktorí budete raz draho platiť za každú zle investovanú korunu. Za mladých ľudí. Teraz potrebujeme naozaj múdrosť a rozvahu. Volám : Nie kupčenie s preferenciami. Nie lacný populizmus. Nie kupovanie zbytočných zbraní. .....

 Vážená kritická infraštruktúra, často v posledných rokoch som mal pocit že nás , ktorí platíme našou prácou na chod štátu považujete za hlupákov. Za hlupákov ste nás považovali, keď ste nám hádzali omrvinky a mysleli ste si , že na vaše kšefty nedovidíme..... Je čas, aby ste poslali signál, že to s nami, ktorí tento štát držíme, myslíte vážne a úprimne. Že tento štát má na to, aby sa postaral o svoju kritickú infraštruktúru, a že má na čele dostatok múdrosti, aby vedel rozoznať kto kritická infraštruktúra dnes naozaj je.

Pavol Kollár

 .

Skryť Zatvoriť reklamu