Informácie o dennej etape :
Dátum : 27.6.2018
Pohorie : Adršpašsko-teplické skály
Trasa : Adršpachy Penzion Skály (č) > Teplické skály (m) > Vlčí rokle (ž) > U trpaslíka rázc. (z) > Adršpašské skály – vstup (ž) > Křížový vrch (ž) > Zdoňov (ž) > Zdoňov bus (Svatojakubská cesta, m) > Libná (Svatojakubská cesta, m) > Chełmsko Śląskie (Svatojakubská cesta, m) > križovatka BHP (č) > Železná stezka – CZ/PL (z) > Malé sedlo – CZ/PL (ž) > Mravenčí vrch (m) > Bernartice (z) > mimo značka > Žacléř (Žascléřsky medvěd)
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2808996580
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 33,3,84 km / cca 959 m / 7,50 hod.
Video: Vlčí rokle
Video: Vodopád
Video: Křížový vrch
Rozlúčka s Adršpašsko-teplickými skalami
Budím sa hladný. Do raňajok zostáva asi hodina. Dávam si teplú sprchu, balím svoje „caky-paky“ do batoha a zapínam mobil. Plánujem dnešnú cestu. Mám na výber ísť okľukou cez ČR, alebo to „seknúť“ cez Poľsko. Som pevne rozhodnutý navštíviť druhú časť Adršpachov. Vlčí rokle ma privedie k hlavnému vstupu do Adršpachov k jazierku Pískovna. Odtiaľ je bližšie do Poľska, tak je rozhodnuté.
Presne v dohodnutý čas sa presúvam do jedálne. Som jediný hosť. Čaká ma už prestretý stôl. Tentokrát to nie sú žiadne švédske stoly, a tak spratávam do brucha všetko, čo mi domáci neservírovali. Zalievam to pomarančovým džúsom a lúčim sa.
Vraciam sa do Střmenského podhradí, kde som včera skončil moju púť. Kupujem si denný lístok a kráčam smer Vlčí rokle. Včera som mal šťastie na samotu v skalách. Dnes sa pri vstupe už hmýria ľudia, ale všetci odbáčajú tam, odkiaľ som ja včera prišiel. Opäť mám šťastie – Vlčí rokle patrí iba mne.
Zo začiatku mierne stúpam. Naraz sa cesta upokojuje a vedie popri potôčiku s výstižným názvom Skalní potok. Z oboch strán som obklopený skalami. Je tu absolútny pokoj a ticho. Úplne chápem aj názov Teplická ozvěna. Každý jeden môj krok sa tu znásobuje niekoľkokrát. Spev vtáčikov je neuveriteľne silný. Mám pocit, že sa nachádzam vo voliére a nie vo voľnej prírode. Bez mučenia sa priznávam - zamiloval som sa do kúska tejto krajiny.
Chodník ma vedie popri prameni s názvom Stříbrný pramen. Je to krásna studnička, pri ktorej je pripravený hrnček pre smädných turistov. A tak využívam ponúknutú príležitosť a opatrne naberám zo strieborne sa ligotajúcej vody. Vo vode sa odrážajú ranné lúče, ktoré prenikli do tejto rokliny.
Potôčik ma stále sprevádza. Občas sa schová do okolitej zelene, alebo papradia, ale stále ho počuť. Niekedy cestu tvorí drevený chodník, po ktorom moje nohy vyludzujú veselú dupotajúcu pesničku. Ten sa však končí neďaleko skalného útvaru Královna. Naraz sa chodník začína kľukatiť. Striedajú sa nekonečné stúpajúce schody v objatí skál s tými, ktoré zase klesajú. Po pár stúpaniach a klesaniach som úplne stratený. Až teraz som pochopil, prečo na tak krátku vzdialenosť je určených niekoľko hodín.
Po jednom takom vyštveraní sa po schodoch prechádzam pomedzi skaly. Pozerám smerom dole a vidím niečo nové. Na konci klesania sa matne ligoce hladina vody. Nachádzam sa pri Adršpašskom jazierku, ktoré napája rieka Metuje. Neďaleko je nástupište pre člnkovanie po jazere. Pri člne postáva „prievozník“ a čaká na svojich prvých dnešných klientov. Počujem ľudskú vravu. Na schodoch sa zrážam s prvými dnešnými turistami. Sú to deti na výlete, ktoré veselo džavocú.
Za zákrutou je opäť ticho. Vchádzam pomedzi skaly a obzerám si Veľký Adršpašský vodopád. Predchádzajúce suché obdobie však spôsobilo, že zo skalnej steny voda tečie pomaličky a nevytvára vodný závoj, ktorý tak mám rád na vodopádoch.
Chodník viac-menej kopíruje rieku Metuje. Tá ide okolo skalných výtvorov od výmyslu sveta. Súčasťou tohto sveta sa stala Eliščina věž, Krakonošův zub, ale aj mnoho ďalších. Pohľad mi behá od skaly na skalu. Asi sa blížim k východu z tohto bludiska, lebo tu začína chodiť čím ďalej, tým viac ľudí. Skalné mesto oddeľuje od vonkajšieho priestoru „Gotická branka“. Brána je vyrobená z ocele, na ktorej panujú nápisy:
„Veškerá pestrost, celý půvab i všechna krása života je složena ze světla a stínu. L.N.Tolstoj“
„Mezi vědením a tvořením zeje obrovská propast, přes ní se často teprve po tuhých bojích dá postavit překlenujíci most. R.Schumann“
Chvíľku postojím pri bráne a zamyslím sa nad múdrymi vetami. Svetlo a tieň – aké trefné v tejto oblasti, kde hra svetla a tieňa tvoria nezabudnuteľnú atmosféru kamenného mesta. Vedieť a tvoriť – dve samostatné vlastnosti, ktoré si nie vždy podajú ruky.
Opustil som skalné mesto a priestor sa otvoril. Samostatné skalné útvary dominujú a dokresľujú reliéf krajiny. Vynímajú sa tu ako odvekí strážcovia a ochrancovia tohto mesta. Prechádzam okolo „Homole cukru“, „Džbánu“, „Jitřenky“ a prichádzam k modrému jazierku s názvom Pískovna. Tu už je ale veľa ľudí. Fotia sa pri rozprávkovom jazere a všade je počuť ľudský smiech.
Opúšťam skaly a prechádzam popri železničnej stanici Adršpach, ktorá nenásytne kŕmi ľudskou potravou tieto krásne miesta. Prechádzam okolo parkovísk, na ktorých v jednom momente parkuje okolo 8 autobusov. A zástupy ľudí smerujú do skalného mesta. Mal som neuveriteľné šťastie. Je 10:00 hod. a Adršpachy sa začínajú plniť ľuďmi. Ja som si krásu a majestátnosť užil naplno iba v prítomnosti ticha.
Pri Adršpašských kamenných špirálach sa napájam na žltú značku. Tá ma vedie cez lúku až do podhoria Křížového vrchu. Na jeho vrchol vedie odbočka s prevýšením asi 100 metrov. Dnes som už prekonal niekoľko sto schodov a cesta na vrchol tohto kopca nie je iná. Stovky schodov, po ktorých zdolávam výškový rozdiel. Po chvíľke stúpania vstupujem do prírodnej rezervácie Křížová cesta, ktorá bola v minulosti známa ako Rozsochatec. Patrí do Chránenej krajinnej oblasti Broumovsko a vznikla v roku 1956. Cesta je vyzdobená liatinovými reliéfmi zo 17. storočia.
Stúpam a obdivujem krásu pieskových veží. Obzerám aj krásne prepracované reliéfy Krížovej cesty. Cesta končí na náhornej – vyhliadkovej plošine, odkiaľ je výborný výhľad na okolie. Chvíľku sa kochám a rozjímam, a potom sa vraciam opäť rovnakou cestou na žltú značku.
Značka ma vedie k Zdoňovským menhirům. Tu je vybudovaný geopunkturný kruh venovaný zvieratám. Na menhiroch je vyobrazené znamenie zvieraťa, ktoré nesie jeho charakteristiku. Dozvedám sa napríklad, že včela je bytosť živlu ohňa a je vtelením kreatívneho princípu. Vlk je tiež bytosťou ohňa a je vtelením rovnováhy medzi životom a smrťou. Okrem bytostí živlu ohňa sú tu spomínané bytosti živlu zeme, vody, vzduchu ako aj bájne zvieratá.
Ako praktická ukážka sú kravy, ktoré sa obďaleč pasú (bytosť živlu zeme – majsterka vtelenia). Poniektoré kravičky postávajú a iné ležia na tráve. Všetky však majú jednu vec spoločnú – pozerajú na mňa svojimi veľkými očami a tým dotvárajú slová, ktoré som si o nich práve prečítal. Až ma na šiji zamrazilo. A tak sa radšej poberám ďalej. Chodník vedie pomedzi nekonečné trávnaté výbehy, ktoré sú ohraničené elektrickým drôtom.
Obec Zdoňov prekonávam po asfalte, ale hneď za dedinkou odbočujem na modrú značku pod názvom „Svatojakubská cesta“. Tá ma vedie cez priestranné lúky až k výstižnému kopčeku Hraničný hřbet.
Na okraj Krkonoš
Na chvíľku zastavujem na teoretickom priechode medzi Českou republikou a Poľskom. Hneď za hranicami je maličký prístrešok, kde sa dá dobre oddýchnuť. Následuje príjemné klesanie a následné napojenie sa na asfaltku, ktorá ma vedie až do obce Chełmsko Śląskie. Je cítiť, že sa už nenachádzam v Čechách. Je tu o niečo horšie značenie a podľa môjho názoru to tu nie je také „vyčančané“. Proste tu vládne čistá funkčnosť domov a chýba mi tu láskavé skrášlenie prostredia. Je to však len môj názor.
Táto poľská obec je známa svojimi drevenými tkáčskymi domami. Dva súbory týchto domov majú názov „Dvanásť apoštolov“ a „Sedem bratrov“. Obec stráži kostol Sv. rodiny, okolo ktorého je veľký historický cintorín.
Stredom obce preteká riečka Zadrna, popri ktorej smerujem k hranici z ČR. Kráčam k Vraní hore (poľsky Góry Krucze), ktoré patria pod Broumovskú vrchovinu a oddeľujú Českú republiku od Poľska. Ich najvyšší vrch leží na českej strane. Je to vrch Královecký Špičák (880,6 m n.m.), ten však tentokrát nenavštívim.
Skrátenie si cesty cez Poľsko mi prináša opätovné stúpanie. Musím vystúpiť na hranicu približne 200 výškových metrov. Chodník tu je značený trošku nejasne, ale nakoniec som na križovatke BHP. Tu mením farbu značky na červenú, ktorá ma už vedie príjemným lesíkom na samotnú hranicu s názvom „Železná stezka“. Prejdem na hraničný zelený chodník. Ten kopíruje hrebeň Vraní hory. Ja však potrebujem ísť viac na západ, a tak na križovatke Malé sedlo zase mením farbu značky na žltú. Konečne som „doma“ v Českej republike. Otvára sa mi pohľad do údolia, za ktorým sa už hrdo týči ďalšie pohorie Krkonoše.
Zídem do doliny. Na chvíľku sa zasnívam a neopatrne stúpim na kameň. Podvrtol sa mi členok, ale našťastie to nie je nič vážne. Chrupol nepríjemným zvukom a pobolieva. Pre istotu vyberám turistické paličky a pri zvyšnom klesaní do doliny si s nimi pomáham.
Za Mravenčím vrchom preskakujem na modrú značku. Tá po chvíľke začne viesť popri Lučním potoku. Po jeho prebrodení idem popri ňom až do obce Bernartice. Chíľku rozmýšľam, že to mohli byť Bernardice a ja by som si tu dal jedno čapované. Po ceste sú však všetky „napájacie stanice“ zatvorené. Tak chcem, či nechcem, pokračujem naprieč dedinou až po rázcestie so zelenou značkou. Z asfaltky schádzam pri chatovej osade a presadám na mäkkú lesnú cestičku, ktorá vedie popri potoku s názvom Lesní. Tento chodník je zároveň aj cyklistickým. Má názov „Lampertická“ a smeruje až do cieľa mojej dnešnej etapy – do Žacléřu.
Do samotného centra prichádzam okolo 16.00 hod. Obzerám sa a vidím môjmu srdcu blízky názov reštaurácie „Žacléřský medvěd“. Sadám si na terasku a dávam si jedno zaslúžené chladené. Hlad ma presvedčil na jeden hamburger. Zmizol vo mne ako voda na Sahare.
Príjemné posedenie na terase mi znepríjemňuje začínajúci dážď. Idem dovnútra a dohadujem si ubytovanie. Majú voľno.Doprajem si ešte jedno pálené, a potom sa už presúvam na izbu, kde nasleduje rutina. Oprať seba, veci, dobiť elektroniku a plánovať zajtrajšok.
Zajtra už budem v Krkonošiach a rád by som vyšiel aj na najvyšší vrch ČR – Sněžku. Či ju dosiahnem? Neviem, hlásia vytrvalý hustý dážď, ale zajtra budem múdrejší.
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.
