Cesta hrdinov SNP - Časť devätnásta: Koniec Kremnických vrchov. Žiar a Malá Fatra

19.deň : Putovanie osamote je úplne iné

Ráno plné zdržania

Odchod z ubytovania bol jasný. O 6:00 hod. zavolať taxík a odviezť sa na miesto včerajšieho prerušenia cesty. Pred budovu vychádzam tesne po dohodnutom čase. Marek sa ešte balí hore na izbe. Po chvíľke volám taxík, ale už má objednávku. Dohodli sme sa, že keď vybaví klienta, tak mi zavolá. Predpokladaný čas o 7:20 hod.

Čas využívame nákupom raňajok a zásob v neďalekých potravinách v centre mesta. Počasie vyzerá krásne a nálada je pomerne dobrá. Taxikár sa ozval v dohodnutom čase. O pár minút sa už vezieme do Kremnických Baní. Vezie nás iný šofér, ktorého nedokážeme presvedčiť o ceste, ktorou sme včera išli do Kremnice. Pekne to obchádza cez Krahule, čo je samozrejme obchádzka. Strácame ďalší drahocenný čas, ktorý sme mohli využiť kráčaním.

Nakoniec sme na ceste štartu. Náš prvý dnešný cieľ je Kunešov. Je vzdialený niečo cez 2 km. Kráčame po asfaltke v štandardnom zoradení. Ja vpredu a Marek vzadu. Môj partner na ceste má dnes ťažkú úlohu. Vybavuje si dodatočne ešte týždeň dovolenky, aby stihol prejsť celú Cestu hrdinov SNP. Telefonuje so šéfkou, som zvedavý ako tento rozhovor dopadne...

V Kunešove čakám Mareka na autobusovej zástavke. Prichádza ku mne a na tvári mu vidím odpoveď ohľadom dovolenky. Ústny prejav v nárečí kočiša len potvrdzuje môj predpoklad: „Dovolenku nemám predĺženú.... píp... píp..... píp...“. Je smutný a nahnevaný zároveň. Vôbec sa mu nečudujem, však potrebuje len pár dní navyše, aby si splnil celoživotný sen.

Odbáčame z červenej do centra mestečka. Ideme k obecnému úradu pre pečiatku. Po ceste obdivujeme krásne vynovenú hasičskú zbrojnicu. Na obecnom úrade získavame potrebné potvrdenie bez problému.

Obloha sa zamračila a začali padať prvé kvapky. Nahadzujeme na seba vrstvu proti dažďu, ale kým prídeme na miesto stretu s červenou, tak už na nás tečie prúd vody. Schovávame sa pod strechou autobusovej zástavky a čakáme, pokiaľ prestane pršať. To sa udialo až zhruba o 10.30 hod. Strácame ďalší drahocenný čas...

Elektrický ohradník na Kunešovských lúkach

Konečne zase ideme. Kráčame po pohodlnej nespevnenej ceste v miernom stúpaní. Tak toto by išlo. Šťastlivo sa vyhýbame mlákam a nohy máme suché. Tešíme sa však predčasne. Vidíme šípku smerujúcu do rozmočeného poľa, na ktorej je napísané : „Asi 1 km cez lúku ku krížu“. Chtiac-nechtiac kráčame po lúke. Už po pár metroch naše topánky spievajú obľúbený hit : „Čvacht- čvacht“.

Marek sa snaží ešte telefonicky vybaviť predĺženie dovolenky, a tak zaostáva. Mne sa do cesty dostáva elektrický ohradník. Prvý na tejto lúke sa mi podarilo celkom dobre prekonať, ale rešpekt z elektriny vyvoláva vo mne nové riešenie prekonania elektrického oplotenia. Stúpam na drôt nohou. Topánka je mokrá, a tým sa drôt vyšmykuje spod topánky. Fyzika je neúprosná. Sila potrebná na stlačenie drôtu vyvolá úmerne silný švih do môjho rozkroku. Bolestne zjajknem. Pravidlo fyziky dva : elektrina a vlhkosť sa majú radi. A tak prebehne elektrina po mojich mokrých nohaviciach. Prekonanie drôtu dokončím padajúcim manévrom na druhú stranu.

Prší. V sedle pod Vysokou je prístrešok, a tak sa aspoň na pár minút zastavujeme na pitnú prestávku. Stúpanie na Vysokú vedie po rozmočených zvážniciach plných blata. Je začiatok dňa a my už máme toho dosť. Našťastie ďalšie stúpanie na chatku pod Bralovou skalou je o niečo príjemnejšie.

Skladám sa pod strechou chatky a čakám na Mareka. Prichádza smutný, ale pevne rozhodnutý. Na najbližšej odbočke končí svoju púť po červenej. Táto cesta stratila preňho význam, keď ju nemôže dokončiť na jedenkrát. Tak aspoň strávi zostávajúci čas doma s rodinou.

Lúčime sa. Je mi smutno, ale taký je život. Teraz zase pokračujem sám. Posledné potrasenie rukou a odchádzam zamyslený na Bralovú skalu. Zamyslenie bolo asi hlbšie ako som chcel, lebo som zle odbočil. A tak prechádzam okolo chaty na Sklenianských lúkach a hľadám správnu cestu.

Žiar

Dnes putujem po mikroregióne pohoria Žiar. Je to krásny kúsok zeme, ktorý som doteraz ešte nenavštívil. Kráčam po príjemnej platni, bez nejakého väčšieho prevýšenia. Pohorie je posiate lazmi a chatami. Oblasť slúži poväčšinou na rekreačné účely blízkych obcí.

Stúpam cez Sklenianské lúky a moje aspoň trošku preschnuté topánky absorbujú vlhkosť ukrytú v tráve po nedávnom daždi. Krásne lúčky sú ako predurčené pre dobytok, ktorý sa tu v minulosti vo veľkom pásol. V súčasnosti tu však kráčam iba sám. Postupne opúšťam lúky a ponáram sa do lesa. Vedie tu príjemná zvážnica, a tak sa mi kráča dobre. Utápam sa v myšlienkach a plánoch. Po dlhej dobe kráčam sám a chýbajú mi prestávky a rozhovory s mojim parťákom z predchádzajúcich dní.

Tento mikroregión je plný chatiek a rekreačných oblastí. Na Chrenovských lazoch je plno útulných chatiek, pri ktorých by sa dalo núdzovo prespať, ale ja túto ponuku odmietam. Je tu ľudoprázdno. Po ceste som paradoxne stretol viac „motorizovaných“ turistov, ako tých na vlastných nohách. Najprv som sa musel uhnúť asi nejakému poľovníkovi na terénnom aute. Neskôr počujem dvojtakt a predbehne ma staručičká JAWA 350, ktorá na svojom kovovom chrbte viezla trampa.

Je príjemne pod mrakom, ale aj tak som stále smädný a moje zásoby vody sa rýchlo zmenšujú. Najbližšiu možnosť doplniť zásoby nachádzam až pri chate pred križovatkou Žiare. Stále idem lesom. Polotmavý les vo mne vyvoláva zádumčivú náladu.

Vyšehrad

Konečne sa vynáram z lesa. Predo mnou sa rozprestiera lúčka, na ktorej konci stojí krásny kopček. Už od pohľadu sa mi páči. Kontrolujem moju navigáciu a zisťujem, že ide o Vyšehrad. V hlave sa mi premieta scéna z filmu „Dobrý voják Švejk“ ako kričí „Na Belehrad !“. Nechá sa viezť v uniforme na vozíku, drží v ruke barlu a na tvári má široký úsmev.

https://www.youtube.com/watch?v=AIgGFA5AAvg

Pousmejem sa nad touto myšlienkou: Vidím sa z vtáčej perspektívy ako sa „plazím“ po lúke s veľkým batohom a kričím „Na Vyšehrad !. V tom filme bolo okolo Švejka veľa ľudí, ale ja tu kráčam sám.

Vyšehrad je zalesnený, na vrchole čiastočne odlesnený vrch. Na jeho vrchole sú kamenné bralá odkiaľ je krásny výhľad do dolín. Z tabúľ umiestnených v tejto lokalite sa dozvedám, že ide o známu archeologickú lokalitu. Najstaršie osídlenie patrí do mladšej doby bronzovej a staršej doby železnej. Vtedy sa tu vybudovalo hradisko. Skutočným centrom tohto regiónu sa stal v dobe Veľkomoravskej ríše. Vtedy hradisko prebudovali na drevený hrad s mohutným opevnením. Doteraz je vidieť pri prechode územím zvyšky kamenných stavieb.

Hadviga

Z Vyšehradu klesám do Vyšehradského sedla. Toto sedlo oddeľuje v pohorí Žiar geomorfologické podcelky Sokol na severe a Vyšehrad na juhu. Prechádza tu asfaltka, ktorú križujem a opäť mierne stúpam na lúku. Kráčam po cestičke, ale po pár sto metroch zisťujem, že nesprávnym smerom. A tak sa vraciam späť na miesto, kde som naposledy videl značku. Hneď po výstupe zo sedla je potrebné odbočiť mierne doľava mimo chodníka. Značka vedie krížom cez lúky až do neďalekého lesíka. Tam už je značenie bezproblémové. Tu však začínam opäť stúpať a ja už mám toho naozaj dosť. Do cieľa dnešnej etapy to mám ešte skoro 4 km, a tak idem so sebazaprením. Navyše sa začína stmievať a začína na mňa útočiť množstvo ovadov. Toto som ešte nezažil. Naraz ma štipli dvaja do otvorenej dlane.

Konečne. Vidím kostolnú vežu a obec. Hadviga je vlastne opustená obec, ktorá ma v súčasnosti chalupársky charakter. Pôvodne bola obec pomenovaná podľa mena manželky jej zakladateľa. Išlo o karpatských Nemcov, ktorí sa museli po druhej svetovej vojne vysídliť.

Za miesto môjho nocľahu mám na doporučenie Zsoltiho zvonicu. Tú nachádzam až na druhý pokus. Vedie k nej nenápadná odbočka popri dome, pri ktorom je aj prameň, ktorý sa stal zdrojom mojej hygieny a vody.

Je to drevená zvonica. Z dvoch strán je okolo nej natiahnutý elektrický ohradník, za ktorým veselo cinkajú kravičky. Tie mi zaručujú, že aj keď v zvonici nie je žiadny zvon, tak dnes budem poriadne „nacenganý“. Vstupujem dovnútra. Mám problém. Hore nevedú žiadne schody, a preto musím vymyslieť, ako sa dostanem na vrchné poschodie. Najprv skúšam vyhodiť batoh, ale poschodie je príliš vysoko. Potom rozmýšľam, že vyleziem hore a batoh vytiahnem na špagáte. Tento návrh vzápätí odmietam. Takže nakoniec dávam batoh na chrbát a štverám sa po brvnách hore. Konečne ! Zvalím sa na podlahu a ťažko dýcham, ale som rád, že tu som. Ach! Ďalší problém. Potrebujem ísť na toaletu...

Je odtiaľto krásny výhľad. Kochám sa na všetky strany. Navarím si večeru a rýchlo sa hrabem spať. Som unavený na smrť. Za zvuku neutíchajúceho cinkania zaspávam. Naraz šuchot. Čo to je? Po desiatich minútach to vzdávam a zažínam baterku. Svietim na igelitku s potravinami, ktorú mam 10 cm od hlavy. Drzo a sebavedome na mňa vykúka myška. Asi som ju niečím urazil. Bez pohnutia na mňa pozerá a až po mojom výkriku: „Ideš niekam potvora !“ (Voľný preklad J ) sa neochotne poberie na nižšie podlažie. Opäť zaspávam, ale dole opäť niečo šuchoce. Svietim tam baterkou. Šikovná myšička. Kým ňúrala v mojich zásobách, tak si pozhadzovala obaly z keksíkov dole. A teraz ich ohrýza.

Nakoniec som si na zvuky „strašidelnej zvonice“ zvykol a zaspal. Brú.