Dátum: 10.2.2018
Zoznam dosiahnutých vrcholov
Trasa:
3D
https://www.relive.cc/view/rt8104301043
Výbava na skialpovanie
Moja niekoľkodňová lyžovačka v lyžiarskom stredisku Snowparadise Veľká Rača – Oščadnica je v plnom prúde. Počasie nie je ideálne. Je veľa hmly, ale čo je podstatné – neprší. Kopce sú pokryté bielou prikrývkou. Tak prečo by som si nepožičal skialpové lyže a nepokoril ďalší z kopcov Veľkú Raču?
Navštevujem jedinú požičovňu lyží, ktorá ponúka potrebnú výbavu na skialpy. Pri dolnej stanici lanovky je ich niekoľko, ale iba v jednej ponúkajú zapožičanie týchto lyží, ktoré šlapú aj do kopca. Zarezervoval som si ich deň vopred a v deň „D“ sa blížim k požičovni. Stretnem pána, ktorý mi ich včera sľúbil. Ide si niečo nakúpiť. Sľubuje, že sa do 10 minút vráti. A tak prešľapujem pred požičovňou pár minút. Pridávajú sa ku mne ďalší dvaja ľudia. Otec s dcérou, ktorí chcú tiež vyskúšať kúzlo kráčania na lyžiach do kopca. Dávame sa do rozhovoru. Majú rovnaký cieľ ako ja: Veľkú Raču.
Prichádza obsluha požičovne a postupne nám dáva výbavu: lyže, lyžiarky, palice a tulenie pásy. Pekne nám vysvetlí ako to všetko funguje. Lyže nie sú ničím výnimočné, ale podľa toho, čo som čítal sú väčšinou ľahšie a pružnejšie ako tie, ktoré sú určené na zjazd. Viazanie má dve časti. Prednú, ktorá je pevne spojená s lyžiarkou. Zadná časť viazania má dve funkcie. Prvá funkcia je na kráčanie do kopca. Päta je voľná a dopadá na 3 nastaviteľné výšky, ktoré si treba vybrať podľa toho, aký je kopec strmý. Druhá funkcia je vlastne zámok, kedy sa päta zamkne a tým pádom je možné lyže použiť ako klasické, na zjazd. Zaujímavou súčasťou výbavy sú tulenie pásy. Tie sa lepia na sklznicu lyží a väčšinou sa uchytávajú aj o špicu, alebo pätu lyží pomocou kovového, alebo gumeného „háčiku“. Pásy fungujú na princípe „chĺpkov“, ktoré sa smerom dopredu kĺžu a smerom dole sa vzpriečia. Tým pádom aj lyže stoja a nešmýkajú sa. Paličky nie sú ničím zaujímavé (aspoň tie čo som si požičal), ale viem, že sa často používajú teleskopické, aby sa dala prispôsobiť ich výška podľa náročnosti kopca. Poslednou výbavou sú lyžiarky. Tie majú na päte možnosť nastavenia na chôdzu, kedy sa odomkne kĺb, alebo na zjazd, kedy sa zase ohyb uzamkne.
Povedal som, že to je posledná súčasť výbavy, ale to nie je pravda. Akonáhle ide človek do hôr, tak by mal myslieť nielen na svoju bezpečnosť, ale aj na bezpečnosť druhých. Čiže do povinnej výbavy patrí ešte lopata, sonda na vyhľadávanie a „pípač“ – prístroj, vďaka ktorému sa človek zasypaný snehom ľahšie nájde. Túto výbavu však požičovne väčšinou nepožičiavajú. Ja som sa v tomto prípade spoľahol na výbavu môjho priateľa, ktorý ju mal.
Cesta na Veľkú Raču
V lyžiarskych strediská väčšinou nie sú vyznačené trasy pre skialpinistov, čo býva problém. Tým vzniká možnosť, že lyžiar rútiaci sa dole svahom stretne skialpinistu na mieste, kde by ho nečakal a môže prísť ku kolízii. Ľahko sa to môže stať v zlom počasí, alebo pri riskantnej jazde lyžiara. V tomto stredisku je možnosť kúpenia lístka, ktorý nás oprávňuje použiť predpísanú žltú značku a smerom dole môžeme oficiálne využiť aj zjazdovku.
“Zacvakli“ sme špicu lyžiarok, nastavili lyžiarky na chôdzu, zadnú časť viazania dali na najnižší stupienok a dali sa do kráčania. Trasa vedie mimo zjazdovky, cez úzky pás lesíka, ktorý oddeľuje od seba svahy. Štveráme sa do kopca, ktorý je stále prudší a prudší. Preto si nastavujeme viazania na strmšie stúpanie. Každý z pohybov je pre mňa nový, a tak sa musím naučiť nastavovať výšku päty pomocou paličiek. Aj pohyb po snehu je iný. Musím v sebe potláčať tendenciu zdvíhania lyží, ktoré často spôsobuje podkĺznutie. Najlepšie je robiť len také šuch-šuch. Občas sa dostanem aj na miesta, kde je potrebné použiť paličky ako jediný pevný bod a pomocou nich sa vytlačiť na kopček.
Po dosiahnutí úrovne chaty Malina križujeme zjazdovku. Dávame si veľký pozor, aby sme sa nezrazili s lyžiarmi. Našťastie sa nám to darí a opäť sa vnárame do lesa. Cesta sa postupne mení na free-ride po lesíku. Stále stúpame a v jednom bode prechádzame popod „kotvu“, ktorá ťahá lyžiarov bližšie k Lalíkom. My sa presúvame na pravú stranu zjazdovky a vytrvalo kráčame až po vrchnú stanicu lanovky.
Odtiaľto vedie krásny chodník až na Veľkú Javorinu. Je široký od jedného až po niekoľko metrov. Ja už teraz rozmýšľam, ako zvládnem cestu dole. Chodník je občas prudší, občas miernejší.
Stretávame množstvo ľudí. Väčšinou idú pešo. Len malá časť z nich je na lyžiach. Skialpinistov vidíme až na samom vrchole. Je medzi nimi aj otec s dcérou, ktorých som stretol v požičovni. Počasie je opäť mizerné, ako poslednú dobu na mojich výletoch. Na vrchole je rozliate mlieko, a tak vyhliadkovú plošinu obchádzame bez povšimnutia. Po povinných fotkách ideme na chatu. Tá by mala byť na polskej strane hraníc. Znenazdania sa nám vynára z hmly. Dávame si dole dosky a ideme sa občerstviť. Čo dobré si dáme? No predsa jedno pivko. Cestou hore sme niečo vypotili , a preto musíme doplniť tekutiny. Chata je pekná a útulná. Je plná turistov. „Natískame sa“ k jednému stolu, kde sedia dvaja Poliaci. Vypijeme svoju dávku pivka, chvíľku pookrejeme a zberáme sa opäť dole.
Cesta na Dedovku
Po opustení chaty nás obklopí opäť mlieko. Lyže ani neobúvame a prvý kopček prejdeme iba v lyžiarkach. Až neskôr nasadíme lyže a presúvame sa ku krížu, kde skladáme z lyží tulenie pásy a pripravujeme sa na zjazd dole kopcom.
Mne to ide smerom dole horšie. Vôbec nemám istotu v zjazde po úzkej cestičke. K tomu ešte tá hmla a množstvo trúsiacich sa ľudí. Idem preto často pluhom a snažím sa mať seba a aj lyže pod kontrolou. Celkom sa mi uľaví, keď vidím vrchnú stanicu lanovky. Odtiaľ to je už v pohode. Zjazd je príjemný a spestrujeme si ho návštevou baru, kde si dávame teplý čaj.
Neskôr ideme už na dolnú stanicu Dedovky, kde oficiálne ukončujem môj prvý skialp. Musím skonštatovať, že to je nádherná možnosť, ako sa presúvať po horách aj počas zimy.
Tak nabudúce snáď vyskúšam možno bežky.
