Zoznam dosiahnutých vrcholov
Trasa: Smolenice - Záruby - Plavecký Peter
Dátum: 7.1.2018
Záruby
Voľakedy sa najvyšší vrch Malých Karpát volal Ostrý vrch. Nemecky ho volali Scharfenstein a maďarsky hovoriaci mu nepovedali inak ako Burián-hegy. Teraz sa však volá Záruby. S rovnakým názvom nájdeme aj národnú prírodnú rezerváciu, ktorá obklopuje tento známy vrch. Všetko sa mení, ale tento kopec stále hrdo čnie nad okolím a zhora hľadí na celý kraj.
Ráno ma spoľahlivý autobusový spoj doviezol až do Smoleníc. Rannú kávu prijímajú moje útroby s veľkou radosťou v reštaurácii neďaleko námestia. Počasie je polojasné a tak turistické „botky“ veselo vydupkávajú pesničku po vyasfaltovanom chodníku. Ich pesnička stíchne až pri Smolenickom zámku, kde sa asfalt mení na lesnú cestu. A tá rozpráva svoju rozprávku...
Kde bolo, tam bolo.
Zatváram oči a predstavujem si bývalé osadenstvo zámku. Hrkotajúce koče, ktoré vozia pánov a panie po ich panstve. V zámockom parčíku veselo klebetia dvorné dámy a hrajú všakovaké hry. Ich piskľavý hlas sa nesie lúkou až do mojich uší. Bohaté šaty zdobia ich telá a svoju tvár skrývajú pod zdobenými slnečníkmi.
Oteplilo sa. Zhadzujem zo seba sveter a ostávam už iba vo funkčnom tričku. Je začiatok januára a ja tu behám v tričku. Bláznivé počasie. Cesta vedie mierne do kopca a pľúca dostávajú tak dlho očakávaný prísun kyslíka. Cesta sa kľukatí a prediera lesom smerom k Čertovmu žľabu. Pod vplyvom Smolenického zámku stále žijem v rozprávke. Po ceste ma prepadne zbojník Hrajnoha a okradne ma o poslednú skyvu chleba a zdravý rozum. Za to ho rozštvrtia v Trnave a povesia na výstrahu.
Ani som sa nenazdal a som v Čertovom žľabe. A to sa veru poriadne čerti ženili. Asi tancovali až do rána za zvuku hlučného vetriska. Vôbec si pozor nedávali a svojimi chvostiskami všetky stromy pováľali. To zrejme aby poriadnu zlobu turistom narobili. A poriadne, že sa čertiská opili a pálenku na chladnú zem vyliali. A tak mi nič iné neostalo, iba šmýkať sa po blate až do sedla Zárub. Nohavice mal som zafúľané čertovým blatom.
Odbáčam ja do posledného kopca a na rozprávky a strašidelné príbehy zabudnúť chcem. Avšak nie je mi to dopriané. Z hmly sa ozýva strašidelné zavíjanie a v tom najväčšom kopci ma stretne najhrôzostrašnejší vlkolak týchto hôr. Zúrivo na mňa cerí svoje zuby. Chleba mi zbojník Hrajnoha vzal, a tak mi nič iné neostáva, iba nohy na plecia zobrať. Že vraj tento vlkolak aj verným spoločníkom Ficka na hrade Krvavej pani bol. To je však pár kilometrov obďaleč. Tam inokedy sa vyberiem.
Vidím vrchol. Už len pár metrov a som najvyššie. Len ľudí ako vysypaného maku z Makovičky sa na vrchole trúsi. Hmla a vietor duje a cestu ukazuje. Cesta po tajomnom lese a vrchole ostrom ako žiletka smeruje. Kamzičím krokom na hrad Ostrý kameň ma dovedie. Tu rozbité a schátrané komnaty obzerám a do doby kráľa Artuša sa prenášam. Pri fiktívnom okrúhlom stole rytieri svoje meče hotujú a na trestnú výpravu proti neprávosti sa chystajú. Zadupali kone na dvore zrúcaného hradu a moje kroky sa k vode poberajú.
Klesajúca cesta po nedobytných stráňach vedie, až nakoniec ma k vode privedie. Táto známa voda hrdý názov nesie. Buková sa nad všetko povznesie. Nesmelé slnko spoza oblakov vykúka a dobrú pohodičku mi ponúka. Ja ju beriem plným priehrštím a v myšlienkach za tetou Zdenkou a maminou zaletím. Neďaleko rodisko mojej babky je a aj teraz vidím ako mi z chleba ukrajuje.
Už len cestička tajomná údolím tichým vedie. Kopíruje potôčik žblnkavý a jeho studená voda ma kedy-tedy ochladí. Plavecký Peter je cieľové miesto, kde pre môj autobus miesta jesto. Čakám naňho trpezlivo a už teraz mi je clivo. Bo príroda čarodejka je mocná a mojej fantázii silu rozdá.
