Šťastné a veselé
Ach jaj. Vianočné koláčiky, majonézový šalát, cukrovinky od výmyslu sveta. Zapnutá televízia a telo voľne pohodené na gauči. Minimum pohybu, maximum pohodlia. Dni sa menia na noci a zase naopak. Až jedného dňa sa stal malý zázrak. Tu v Bratislave začali padať snehové vločky. Prikrývajú zem svojou perinou a menia šedosť mesta na žiarivo biele miesto.
Noc. Oteplilo sa. Väčšina snehovej periny sa rozpustila a aj ten zvyšok, čo ostal, sa mení na čiernu „brečku“, ktorá vysoko fŕka od okoloidúcich áut. Brrrr...
Čo tak sa ísť prejsť trošku? A tak sa obliekam do zimnej vetrovky, na oči si dávam slnečné okuliare, ako ochranu pred slnkom. Je 29.12.2017 a mala by vládnuť zima. Mne to však pripadá, akoby prichádzala jar...
Cesta do lona prírody
Som rozhodnutý ísť kam ma oči povedú. Vychádzam pred dom, na uši si dávam slúchadlá. Púšťam si prijemný swing a v jeho rytme kráčam smer Rača.
Ulice sú prázdne. Nezvyčajné ticho. Toto ticho je tu vždy, keď príde čas sviatkov. Je jedno, či sú to sviatky vianočné, veľkonočné... Ticho občas prerušujú len autá, ktoré prejdú okolo mňa a stratia sa v diaľke.
Kuchajda. Krásne miesto. V meste a predsa iný svet. Tu tiež panuje kľud. Len pár športuchtivých ľudí zoceľuje svoje telá. Je tu pár bežcov, ktorí pritom, ako ma míňajú, dýchajú do rytmu svojich krokov.
Zamyslený prechádzam po Nobelovej a ani neviem ako a ocitnem sa na Peknej ceste. Z myšlienok ma preruší iba občasné pošmyknutie sa na kúskoch ľadu, alebo snehu. Tu je tiež cítiť jar.
Rozprávková krajina
Stúpam po Peknej ceste a krajina sa razom mení. Snehu pribúda a opäť mi v očiach zažiari biela krajina. Slnko v kombinácii so snehom vytvára neuveriteľne krásne pohľady. Hrubo zasypané stromy a kríky bielym práškom ťažko nesú váhu nádielky. Niektoré to nezvládajú a lámu sa.
Tesne za horárňou končia stopy po pneumatikách áut. Končia, lebo krížom cez cestu je spadnutý strom. Zlomil sa, a tým oddelil svet ľudský od toho rozprávkového. Kráčam po známych miestach, ale vôbec ich nepoznávam. Všetko sa tu zmenilo. Je tu iba pár stôp po ľuďoch, ktorí sa nechali zlákať prechádzkou v prírode.
Na Spariskách na ceste pribudnú koľaje po oceľovom tátošovi. Je to pre mňa mierna úľava, lebo chôdza v 20 – 30 cm snehu je namáhavá. A tak opatrne kladiem nohu pred nohu v stope od auta. Tieto stopy ma dovedú až na Dolný Červený kríž. Známa lúčka, kde v teplých mesiacoch posedávalo množstvo ľudí. Teraz toto miesto zíva prázdnotou. Len niekoľko nesmelých stupají narušilo snehovú perinu.
Odbáčam smer Biely kríž. Stopy po aute sú blahodárne. Predbiehajú ma traja cyklisti. Len si ticho kývneme hlavou. Kráčam zamyslený a.... naraz koľaje od auta odbáčajú smer Pánova lúka. Cyklisti sa vracajú a pýtajú sa na Biely kríž. Ukážem im odbočku. Tá je však zavalená snehom, a tak po vyrieknutí slov „Tak to je koniec“, otáčajú svoje tátoše a vracajú sa k Dolnému Červenému krížu.
Brodím sa snehom a je mi dobre. Každý jeden krok mi zohrieva krv a prináša spomienky. Spomienky na zážitky tohto roka. Na krátke chvíľky v lone prírody, ako aj na môj veľký výlet, kedy som prešiel celé Slovensko.
Z myšlienok ma preruší bežkár. Šuch-šuch, šuch-šuch. Kladie nohy striedavo a dôkladne. Paličky vyklepkávajú svoj rytmus. Na chvíľu, kedy sa míňame, jeho šuch-šuch pesničku dopľňa spev mojich topánok, ktoré si veselo pospevujú vrzg-vrzg, vrzg-vrzg. Známy song, ktorý som už dlho nepočul končí v momente, keď oprotiidúce auto vyjazdí svoju koľaj. Tá ma dovedie až na Biely kríž. Lúka je dôkladne prikrytá perinou a zíva prázdnotou. Vchádzam do Včelína a objednávam si jedno orosené na doplnenie tekutín. Včelín je plný zohrievajúcich sa ľudí, a tak opúšťam jeho útroby a svoje pivko si vypijem v kľude vonku pod ochranou altánku.
Je čas pobrať sa ďalej. Večer idem ešte pozrieť kamarátov zo skupiny Contry Trop, a tak myšlienku nad brodením sa v snehu, zamietam. Kráčam po krásne odhrnutej ceste smerujúcej do Rače.
Po ceste stretám množstvo ľudí smerujúcich na Biely kríž.
Stretnúť Mrázika, zažiť Snehové kráľovstvo, alebo prežiť inú rozprávku, nemusíme len v spoločnosti našich televízorov...
