Po neodbytnom zvuku budíka cítim zimu na mojich ramenách. Je chladno, a tak sa schúlim do klbka a schovávam ruky a nohy. Nie, ignorujem ráno. Ja chcem ostať s malým princom a nechcem sa zobudiť. Chcem naďalej snívať začatý sen a navštíviť s ním nové, ešte neznáme krajiny. Túžim ďalej počúvať jeho tenký hlások, ako rozpráva neuveriteľné príbehy. Odmietam otvoriť oči. Snažím sa objať sa rukami a tak znovu cítiť bezpečie. Akoby som sa vrátil do čias, kedy som bol v maminom lone a nemusel sa o nič starať. Cítim sa príjemne, bezpečne, teplo. Krv v tele mi začína prúdiť a s ňou aj moje myšlienky v hlave. Čo mám dnes naplánované ? Začal bežný, všedný deň...
Po rannej hygiene a vynútených raňajkách, kedy mi jedlo len ťažko kĺzalo dole hrdlom, stojím pred skriňou. Počúvam predpoveď počasia a vyberám zo šatníka oblečenie na tento deň. Leto je už nenávratne preč a ja siaham po hrubších veciach s dlhým rukávom. Po minútach, ktoré strávim výberom vhodného oblečenia, skontrolujem celkový vzhľad v zrkadle, nasadím úsmev číslo 6 a vyrážam do tmavého a chladného rána.
Kráčam po poloprázdnej ulici a podvedome krčím ramená bližšie k hlave dúfajúc, že týmto spôsobom ochránim aspoň tú trošku tepla, ktoré si drží moje telo. Bránim sa chladu a tme. Ešte aj očné viečka sú napäté a dovolia očiam pozerať iba nevyhnutne veľkou štrbinou. Celé telo sa bráni tomuto ránu.
Klop-klop-klop... spievajú si topánky svoju pieseň a vôbec im nevadia pocity človeka, ktorý ich má obuté. Klop-klop-klop... nedajú sa vyrušiť a je jasné, že majú z ranného pohybu radosť. Klop-klop... pokračujú a hlava sa pridáva k ešte nenapísanej pesničke. Topánky vyťukávajú svoje pravidelné bubnovanie a hlava pridáva melódiu. Tým sa začína v duši clivá a krásna neznáma pesnička. Pohmkávam si ju a pozerám sa po okolí. Je stále chladno, ale slniečko už vychádza spoza obzoru a celú krajinu zalialo oranžovým svetlom. Všetko je ešte ospalé a pomalé. Krajina zaliata slnkom vyzerá ako prekrojený pomaranč, v ktorom neexistujú ostré hrany. Všetko je nasiaknuté tou mäkkou farbou až sa mi zdá, že sa v nej utopím. Je taká sýta, že mám pocit, že sa ňou musím predierať. Krásny moment dňa, čo trvá iba krátku výnimočnú chvíľku, pokiaľ slniečko celé nevykukne spoza obzoru. Farba sa mení na svetlejšiu a príroda pridáva kontrast na okolie dnešného dňa.
Neznáma pieseň dnešného rána spieva svoju melódiu a farba rána sa rozplynula. Slniečko už obzerá krajinu. Zalieva ju lúčmi a vyháňa posledné zvyšky tmy. Už ono panuje nad krajinou a na pár hodín tu bude vládnuť, až pokým neukončí svoju púť opäť za obzorom. Jeho lúče už nehrejú. Potešia oko, zohrejú dušu, ale telo človeka ostáva v smiešne skrčenej polohe chrániac si svoje teplo. Prechádzam popod strom, ktorý je plný všetkých možných farieb. Niektoré listy sú ešte plné života a sú krásne zelené, ale niektoré už pomaličky menia svoju sýtu zelenú farbu na farbu jesene. Menia farbu na červenú, niektoré sú už úplne žlté, a tak strom vyzerá ako bláznivý harlekýn, čo si obliekol dúhou pomaľované oblečenie. Začala sa prvá fáza jesene, kedy stromy skúšajú nové farby oblečenia a ako každý rok zistia, že najkrajšie sú nahé. Iba vysoké a hrdé ihličnaté stromy zvádzajú nerovný boj so zimou, kedy sa snažia prekričať nekonečnú bielu farbu zimy svojou zelenou. Tento nerovný boj budú v začiatkoch vyhrávať, ale časom aj oni podľahnú bielej nekonečnej perine.
Neodvratne skončilo leto a začala jeseň.
