Dnes ráno som bol zase raz na nekonečne krásnom predstavení nazývaným ráno.
Stál som na zástavke a čakajúc na trolejbus som pozoroval nikdy nekončiacu hru prírody. Na jednej strane sa rodilo svetlo a teplo a na druhej bola ešte hlboká tma. Pozoroval som ako si slnečné lúče prebíjali cestu dnešným dňom. Toto úchvatné predstavenie neodvratne pokračovalo každý zlomok dnešného rána a čarokrásne menilo tmavú tmu na denné svetlo. Bol to boj o každý jeden kúsok neba a zeme. Postupne ako svetlo vyhrávalo nad nocou, tak postupne zhasínali hviezdičky. Akoby tajuplný dych dnešného dňa postupne sfúkaval plamienky sviečok osvetľujúcich kúsky nočnej oblohy. Akoby tajomná ruka odhŕňala tmavý zaves a svetlo z jednej časti postupne osvetľovalo ďalší kus zeme. Tam kde ešte nepadlo svetlo, tak tam si hviezdičky iskrivo žiarili a čakali kedy príde koniec ich dnešnej púte. Ale aj napriek tomu žiarili, lebo vedeli že zajtra zase príde ich čas, a osvetlia aspoň kúsok oblohy a vytvoria krásnu scenériu stvorenú pre snívajúce srdcia a nekonečné množstvo milencov na tomto svete. Oblohu na ktorú budú pozerať tisíce roztúžených pohľadov, množstvo pohľadov prosiacich o nádej, lásku a kúsoček šťastia.
Bolo to úžasné. Mesiac ktorý celú noc vytrvalo svietil v svojej guľatej kráse postupne slabol až nakoniec z neho ostali len ťažko viditeľné okraje.
V tom momente som si zase raz uvedomil svoju vlastnú malosť. Náš fyzický svet je malý, keď zrak človeka dokáže v jednom momente pozorovať tmu aj svetlo, noc aj deň.
Každé ráno začína niečo nové a nádherné. Každé ráno sa opakuje pre každého človeka na tomto svete toto predstavenie až pokiaľ nepríde jeho derniéra.
