Tento týždeň sme si pripomenuli Medzinárodný deň pamiatky obetí Holokaustu, a zároveň 75. výročie oslobodenia Osvienčimu. Svoju úctu som prišiel vzdať na Židovský cintorín vo Zvolene v sprievode mojich kolegov a pána Jozefa Klementa.
Stojac pred pamätníkom Slovákov ocenených ako Spravodliví medzi národmi v Parku ušľachtilých duší, premýšľal som nad udalosťami, ktoré sa stali pred trištvrtestoročím. Práve na prelome decembra 1944 a januára 1945 sa na tomto mieste naplnilo šesť masových hrobov telami zajatých Židov, partizánov, civilistov, žien a detí. V tom istom čase moja prastará mama už sedem mesiacov nosila pod srdcom svojho syna. Zvolen si ešte dva mesiace musel počkať na oslobodenie, a ona sa skrývala v pivnici meštianskeho domu. Bola hrdá Zvolenčanka, jej predkovia v našom meste žili od začiatku 18. storočia a pochádzala z rodiny evanjelického farára. Premýšľal som. Koľko šťastia mala? Aj keď nebola prvá na zozname šialeného nacistického režimu, jej strýko bol zapojený do povstania. Čo keby bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste? Čo keby nebola kresťanka, ale Židovka nosiaca ďalšieho Žida? Čo keby...?
Je až mrazivé, že pred 15 rokmi, v deň osláv SNP, započal na mieste posledného odpočinku obetí fašistického extrému, svoj pochod vtedajší šéf Slovenskej pospolitosti, Marian Kotleba. Stranu súd nakoniec rozpustil. Kotleba si napriek tomu založil novú, a tá už vraj fašistická nie je. Áno, Marian Kotleba zmenil rétoriku. Z „židoboľševického puču“, ako označoval SNP, sa stala „významná historická udalosť v dejinách Slovenska“. Uniformu, vernú podobizeň rovnošaty Hlinkovej gardy s dvojkrížom, vystriedalo menčestrové sako s veľkým krížom na chlopni a otvorená nenávisť ku všetkým sa pretavila do „vytvorenia poriadku s parazitmi", a s „LGBT propagandou“.
Bolo by ľúbivé myslieť si, že tento pán sa zmenil. Veď nakoniec, pochody s fakľami vymenil za predvolebné mítingy, kde sa ponúkajú „riešenia“ pre všetkých ľudí bez rozdielu. Aj ja by som bol rád, keby sme vyčíňanie tohto niekdajšieho učiteľa, mohli pripísať mladíckej nerozvážnosti. Marian Kotleba sa však nikdy za svoje predchádzajúce výroky neospravedlnil, neoľutoval ich a nedal spoločnosti najavo, že by sa usiloval o naozajstnú vnútornú katarziu. A ak by sme aj hovorili o mladíckej nerozvážnosti u pána Kotlebu, prečo používať iný meter na ostatných politikov? V čase pospolitosti mal bývalý župan BBSK 27 rokov. Michal Truban mal vo videu, kde hovorí o drogách 29 rokov. Truban sa ospravedlnil. Kotleba nie. Tento dvojaký meter akoby časť spoločnosti aplikovala aj na ostatných funkcionárov strán.
Čo by sa stalo so štandardnou stranou, keby jej bývalý okresný predseda bol väzobne stíhaný za vraždu (Jozef Király) alebo by bývalý kandidát zmlátil cudzinca a kričal pri tom „rozkopte negra“ (Andrej Medvecký). Alebo keby asistent poslanca z inej strany bol odsúdený za prečin ublíženia na zdraví (Peter Bahno) či za nedovolené ozbrojovanie (Marián Magát), krádež a výtržníctvo (Róbert Martinák). A ktorá strana by si na kandidátku opätovne dala osobu odsúdenú za hanobenie rasy (Milan Mazurek)? Dovolím si tvrdiť, že iným stranám by sa to v takejto miere stať nemohlo. Len pri ĽSNS to akosi vnímame, že to nie je až také prekvapujúce, nakoľko vo vnútri vieme, že „nerozvážni mladíci v uniforme“ mentálne vôbec nedospeli, len sa prezliekli.
Čo sa strane Mariana Kotlebu musí uznať je, že vie pomenovať problémy. Všetci vidíme, že Slovensko za posledných 12 rokov zhnilo zvnútra. Trápi nás oligarchická korupcia, rodinkárstvo a klientelizmus v každej oblasti života. Ľuďom už došla trpezlivosť a je potrebné, aby nastala zmena. A tu je ten kameň úrazu. PS/SPOLU, Kotlebovci, Za ľudí a dokonca aj SMER sľubujú zmenu. Rozdiel v týchto zmenách je zásadný. Kým niektoré strany vypracovali podrobný a realizovateľný program ocenený nezávislými odborníkmi, iné akoby sa sústredili na parciálne, „pekné“, no nesystémové alebo nerealizovateľné opatrenia.
Porovnajme si tri súperiace tímy. SMER, ĽSNS, PS/SPOLU. Predpokladajme, že traja lídri strán, resp. koalícií, by boli schopní zastávať funkciu predsedu vlády. Poďme však o schodík nižšie. Členovia vlády, ministri. V SMERe je problém, že niektorí tam oscilujú už 12 rokov a skutek-utek. V lepšom prípade by to boli nominanti ako ministerka Kalavská, avšak bez akéhokoľvek politického výtlaku. V horšom prípade by to boli Richterovia, Žigovia či Blahovia. ĽSNS - Vždy keď sa snažím nájsť odborníka na ktorýkoľvek rezort, nenájdem jedno meno schopné zodpovedne riadiť ministerstvo. Ešte stále mám v pamäti ako lekárka, poslankyňa NR SR za ĽSNS, pani Grausová na zdravotníckom výbore navrhla, aby Slovensko vystúpilo z NATO a následne sa nechala vyškoliť exministerkou zdravotníctva o rozdiele medzi druhmi liekov. Takto by sme mohli ísť ďalej, no skončí to pri tom, že ĽSNS je vlastne taká strana na parádu jej predsedu.
A poďme k PS/SPOLU. Michal Truban či Miroslav Beblavý nemusia byť sympatickí všetkým. To nie je ani Peter Pellegrini či Marian Kotleba. Na kandidátke dvojkoalície sa však môžete zrakom posúvať nižšie a nájdete odborníka na každú oblasť verejného života, ktorá nás trápi. Hľadáte lepšiu podporu pre rodiny a sociálne prostredie pozrite sa na aktivity Simony Petrík či Jozefa Mihála. Hľadáte riešenia na zdravotníctvo, pozrite si Oskara Dvořáka či našu Zvolenčanku, Renatu Popundovú. Chcete podnikať vo férovom prostredí, vyhľadajte si Jaroslavu Lukačovičovú. Tu vidím zásadný rozdiel. Kým prvé zo spomínaných zoskupení – SMER a ĽSNS sú stranami jedného muža, v PS/SPOLU má volič na výber z viacerých silných osobností.
Mnohí si poviete: „Dobre, môžete byť odborne zdatní, ale v hodnotových veciach s vami nesúhlasíme“. Je to legitímny názor. Na druhej strane, sme to práve my, kto hovorí, že Slovensko dnes trápia oveľa dôležitejšie témy než sú interrupcie či registrované partnerstvá.
Ale keď sme už aj pri týchto témach. Doteraz bola nadmerná väčšina verejnosti spokojná so zákonom o umelom prerušení tehotenstva a zrazu, tri mesiace pred voľbami, sa vytiahne karta „potraty“ a päťkrát sa násilne predkladá bez uváženia, aký to bude mať dopad na spoločnosť.
A registrované partnerstvá? Zamyslime sa nad tým čo je to za formu boja a proti komu. Na Slovensku v súčasnosti spolu žije približne 90.000 heterosexuálnych párov na „voľnobeh“. Títo partneri k sebe majú tie isté práva ako ktorýkoľvek homosexuálny pár (nemôžu po sebe dediť, nahliadať do zdravotnej dokumentácie, uplatniť si vdovské, vdovecké a pod.). Pre nejaký dôvod tieto páry nechcú vstúpiť do manželstva, ale zrejme by im život uľahčilo jednoduché podpísanie papiera a vyhlásenie na úrade. Ak niekomu vadí pomenovanie „registrované partnerstvo“, môžeme to volať „životné partnerstvo“, alebo jednoducho rozšíriť koncept „blízkej osoby“, čo bude aj tak nutné. Veď nakoniec, náš Občiansky zákonník je z roku 1964! Hlavne sa o tom bavme ako o komplexnej spoločenskej otázke, na ktorú je potrebné reagovať a sadnúť si za okrúhly stôl.
Zvolen je oproti Banskej Bystrici často mierne prehliadaný za rolu, ktorú zohral v SNP. Som hrdý, že napriek tomu po 75 rokoch tichým protestom vyslal celému Slovensku silný odkaz v boji proti fašizmu. Zvolen chápe, že žiadna forma extrémizmu nemá miesto na jeho uliciach, ani v domovoch.
Na konci mesiaca nás čakajú naozaj zlomové voľby. Všetci očakávame zmenu a líšime sa len v jej predstave. Je veľmi dôležité ísť k volebnej urne a zobrať k nej aj svoju rodinu či známych. Hľadať ideálneho politika je ako hľadať ideálneho človeka. V hre je 25 strán a to je vysoká pravdepodobnosť, že tam nájdete aspoň jednu, ktorá sa približuje k Vášmu svetonázoru. Ja som rozhodnutý. Moje utorňajšie zotrvanie na Židovskom cintoríne ma utvrdilo, že skratky, heslá a silné reči nás ešte nikdy nikam neposunuli.
Mladá, demokratická, odborne spôsobilá a odvážna sila ponúkajúca premyslené riešenia je spôsob ako vytvoriť zo Slovenska férovú krajinu, na ktorú budeme všetci právom hrdí.
Autor je okresným predsedom SPOLU - občianska demokracia vo Zvolene.
