Nie som žiadny cestovateľ dobrodruh, ani som nevyhralv lotérii a tak som sa do Antarktídy dostal viac menej náhodou –pracoval som ako barman na palube lode zvanej Insignia. Táto loďv európskej zimnej sezóne odchádzala do južnej ameriky a pri jednejz plavieb z Chile do Argentíny si urobila aj dvojdňovú „odbočku“ doAntarktídy.
Normálne som otváralbar Horizon, v ktorom som onen týždeň pracoval o jedenástej doobeda, v tendeň mi bolo prikázané otvoriť už o pol deviatej. Pri príchode dozaplneného baru mi bolo jasné, že toto bude ťažká šichta. Keďže Horizon ponúkaljeden z najlepších výhľadov na lodi cez panoramatické okná od podlahy ažpo strop, už ráno sa tento bar resp. lounge, ktorý inak ožíva až o štvrtejpoobede hemžil pasažiermi.
Podľa plánu sme mali byť na dohľad vytúženej Antarktídy.Teda na dohľad pri normálnej viditeľnosti, čo sme videli my bola hmla,neidentifikovateľný obrys ľadovca kdesi vzadu, zase hmla a ešte raz hmla. Občassa z jednej či druhej strany ozval výkrik typu „Look, there isa penguin“ alebo „Watch that whale over there“, no okrem osoby ktorákričala nikto žiadneho tučniaka či veľrybu nevidel. A tak sa všetka ichpozornosť hneď po otvorení baru sústredila na mňa. Horizon je veľký bar, kde savojde okolo 140 ľudí a normálne mi trvalo asi hodinu a pol kým som hootvoril ( rozniesť menu po stoloch, povykladať fľaše, poháre, pripraviť snacks,etc.). V ten deň som ani nestihol doniesť ľad zo zadnej miestnostia vysypať ho do drezu. Káva, čaj, čaj bez kofeínu, decaf capuccino, doubledecaf espresso, a zase čaj, občas ľadový čaj – takéto objednávky sa na mňazačali hrnúť zo všetkých strán. To by bolo pekné niekde na pobreží, kde za totreba zaplatiť. U nás však mali cestujúci kávu a čaj zadarmo, takžepre mňa to znamenalo veľa roboty a žiadny zisk (boli sme platení %z tržieb). Našťastie o pol hodinky dal duchaprítomný restaurantmanager urobiť takzvaný coffee corner kde boli predpripravené káva a čaj v konviciacha obsluhu mali na starosti ľudia z reštaurácie. No vlastne to až takéšťastie nebolo – hneď som si uvedomil že pravdepodobnosť, že si niekto dánejaký ostrý drink za ktorý treba platiť extra sa prítomnosťou cofee corneruznížila – a spolu s tým klesla aj šanca na moju dobrú tržbu. Neskôrsa ukázalo ako som sa mýlil...
Okolo desiatej mi dvaja chlapi v montérkach dovlieklido baru hádam 25 kilové kusisko ľadu vytiahnutého z mora. Ani som sanestihol opýtať čo to znamená, pretože zazvonil telefón.Volal bar manager a oznámil mi, že ľad vytiahliz mora kvôli pasažierom, aby si ho mohli pozrieť zblízka, že ho mám peknev bare vystaviť nech aspoň niečo vidia za tých extra 2000 dolárov ktorédali za Antarktídu, keď už je vonku škaredo. Tak sme ľad vytrepali doprostredbarového pultu, pekne sme okolo neho naaranžovali obrus, obložili najdrahšímivodkami a falošnými cocktailami sfarbenými do modra.
Na obdivovateľovnemusel dlho čakať – už po pár minútach sa pri ňom strhla vášnivá diskusia,koľkože to má taký antarktický ľad rokov – zvíťazilo tvrdenie že minimálnetisíc. A potom moja maďarská kolegyňa dostala geniálny nápad – opýtala sajedného z diskutérov, či by si nechcel dať nejaký drink z tohotisícročného antarktického ľadu. Na moje prekvapenie starý pán nadšene súhlasila tak som mu namiešal tom collins (gin, citrónový džús, sóda) a najeho žiadosť modrým curacaom sfarbil domodra (skôr dozelena, lebo toho nechcelveľa). Kolegyňa tohto zmutovaného collinsa pohotovo honosne nazvala „Blueantarctic“. Hneď na to sa strhla rozprava o tom, či je takýto ľadhygienicky nezávadný – jedni tvrdili že je extrémne čistý keďže má toľko rokov,druhí oponovali špinavým oceánom – objednávali ale všetci. A tak som zapomoci noža a lopatky na ľad osekával kúsky ktoré by sa vošli do poháraa kolegyňa miešala drinky ako divá.
Gin, vodka, tequila – pilo sa všetko, len to muselo byťmodré a mať v sebe tisícročný ľad. Rozšírili sme našu ponukuo modrý atlantik, pacifik a karibik a aj keď sme si v tejrýchlosti nezapamätali čo sme do ktorého drinku liali, nikto nám žiadnyz modrých „zázrakov“ neprišiel reklamovať.
Hodinu po vypuknutí tisícročného ošiaľu mi došielv bare komplet džin a absolutka. A to som patril k týmbarmanom, ktorí sa obyčajne predzásobia alkoholom viac ako je potrebné.Vyraboval som bar v reštaurácii oproti a miešali a sekali smeďalej...
Za dve hodiny sa v horizone vypilo viac alkoholu akopredtým za tri večery dokopy. Podotýkam že to bolo v čase od 10 do cca 12doobeda, teda v čase kedy obyčajne predám maximálne 2-3 bloody mary tým čosi potrebujú „popraviť“ opicu z predošlého dňa. O pol jednej midošiel aj zázračný tisícročný ľad a tak sa väčšina pasažierov vyparila naobed a bar sa vrátil do „normálu“. Antarktídu síce poriadne nevideli, aleaspoň z nej ochutnali. Takže majitelia barov a krčiem, ak chcete maťdobré zisky objednávajte tisícročný ľad z antarktickej oblasti – len sidajte pozor aby sa po ceste neroztopil...
Zopár poznámok nakoniec:
- viem, že loď na obrázku má na boku nápis „Regatta“ - je to sesterská loď navlas podobná Insignii– foto som tam dal len pre ilustráciu (mimochodom všetky fotky pochádzajúz internetu)
- palubu sme nemohli opustiť preto, lebo Insignia jeobyčajná výletná loď – v Antarktíde môžu kotviť len špeciálne upravenélode – niečo na spôsob ľadoborca
- 2000 dolárov je suma o ktorú bola táto plavba drahšiaoproti zvyčajnej plavbe z Valparaisa v Chile do Buenos Airesv Argentíne – je to suma vypočítaná „nahrubo“ ( záležalo od veľkostizaplatenej izby)
- zlé počasie trvaloaj na druhý deň a tak najkrajšie ľadovce, ktoré sme cez túto plavbu videliboli v Chilských zátokách 3 dni predtým
