Takže jedného dňa otec nakúpil šilingy, nasáčkovali sme sa do 105-ky a vyrazili sme nach Österreich. Po príchode do Viedne sme pre každý prípad zapísali meno ulice, kde sme zaparkovali auto a poďho na nákupy. Pobehali sme po menších obchodoch s elektronikou - bol to taký v tom čase "klasický nákup Slovákov v Rakúsku" - double-deck (kazetový prehrávač) a nejaké kazety, digitálne hodinky, vreckový elektronický futbal (jeden z predchodcov PSP či GameBoya). Rodičia si kúpili niekoľkokilové balenie kávy (ktorú pre jej chuť neskôr nikto nechcel piť) a nás (mňa a moje sestry - mal som vtedy desať rokov a sestry osem, resp. šesť) potešili kopou žuvačiek, v ktorých boli rôzne obrázky a samolepky. A tak kým sa otec snažil vymotať z Viedne, my traja sme sa na zadnom sedadle vytešovali zo žuvačiek. Najviac sme sa naťahovali o ružové, na ktorých bol vyobrazený Alf - známa to postavička z TV, ktorého sme však v tom čase samozrejme nepoznali. "Alfovské" žuvačky mali tú vlastnosť, že sa z nich dali nafúknuť obrovské bubliny. Horšie to bolo, keď bublina praskla a rozpleštila sa po celej tvári - jej odstránenie sa rovnalo menšiemu chirurgickému zákroku.
A tak tam sedíme na zadnom sedadle všetci traja so zalepenými ksichtami a žuvačky nie a nie dať dole. Mama ako veliteľka vozu teda zavelila a otec zabočil ku veľkému supermarketu v malom mestečku medzi Viedňou a českými hranicami. Po polhodinovom odstraňovaní žuvačiek na toaletách sme sa vydali popozerať sa po supermarkete, keď sme tam už zastavili. Ak ste si aj vy urobili podobný "porevolučný výlet" na západ, určite viete o čom hovorím - najväčší obchod, ktorý som dovtedy videl bol Prior a s týmto sa to nedalo ani porovnať. Obrovská predajná plocha zaplnená tovarom od výmyslu sveta. Najväčší dojem na mňa urobila asi sekcia ovocia a zeleniny a banánová veža uprostred - úhľadne naukladané trsy banánov sa týčili hádam do dvojmetrovej výšky. Niečo úplne iné ako zelovoc na konečnej Sídliska 3 v Prešove s piatimi krabicami banánov, kde sme chodili doma nakupovať. A pretože deti sa zvyknú chovať spontánne, aj ja som tam stál a pozeral, ako sa hovorí, "s otvorenými ústami".
A asi som mal tie ústa otvorené až príliš - po dokončení "prehliadky" sme nasadli do auta, otec naštartoval a už-už sa chystal pohnúť, keď v tom na jeho okno zaklopal neznámy človek. Starší pán - rakúsky dedo, ako sme ho neskôr nazvali, okolo šesťdesiatky, jednou rukou tisol bicykel a v druhej mal igelitovú tašku. Otec spustil okno a dedo povedal niečo po nemecky. Keď zistil, že mu nerozumieme, vopchal cez okno igelitku a vysadol na bicykel. Na naše nechápavé pohľady odvetil: "Kinder, banana!" a ukázal rukou na zadné sedadlo, kde sme so sestrami sedeli. Nato sadol na bicykel, zamával nám a už ho nebolo.
Po chvíli spamätávania sa otvorila mama igelitku. Vnútri bolo zo dve kilá banánov a niekoľko pomarančov. Až vtedy nám došlo, čo vlastne dedo chcel. Asi si nás všimol v obchode, keď sme tam pobehovali s údivom v očiach a podľa toho vydedukoval, že možno vidíme banány prvýkrát v živote, ale nemáme peniaze, aby sme ich kúpili. A tak neváhal a siahol do vlastného vrecka, aby potešil deti, ktoré ani nepoznal. A tak ku kilu banánov, ktoré sme kúpili ráno v Znojme na cestu pribudli ďalšie dve a mali sme dvojdňovú "banánovú diétu".
Dodnes na túto historku spomíname s úsmevom, ale hlavne s obdivom k neznámemu "rakúskemu dedovi", ktorý sa snažil pomôcť "hladným" deťom, ktoré vlastne vôbec hladné neboli, ale spontánnosťou a úprimnosťou svojho činu sa nám navždy vryl do pamäti.
