O ich "špeciálnych požiadavkách" začali kolovať historky medzi posádkou po niekoľkých dňoch ich pobytu na palube lode. Prvé tri dni mala spomínaná žena kyslé požiadavky - jablkový ocot, citrónová šťava, nakrájané limetky. Neskôr sa to zmenilo na "orechovú fázu" - vlašské orechy, pistácie, mandle a lieskové oriešky. To všetko bolo poruke a tak nebol problém uspokojiť jej požiadavky. Ten nastal, keď prešla do "sladkého štádia".
A tak jedného dňa pri večeri požiadal manžel obsluhujúceho čašníka, či by im nemohol doniesť zopár kociek cukru. Ten sa snažil ako len mohol, no na lodi sa kockový cukor nepoužíval, doniesol im teda všetky možné druhy cukru, ktoré v lodnej kuchyni našiel. A že ich nebolo málo - biely cukor, hnedý, javorový a asi tri druhy umelých sladidiel. Bohužiaľ žena trvala na svojom - ona chce kockový cukor a hotovo. Manžel poďakoval čašníkovi za ochotu a ženu uchlácholil tým, že skúsi kúpiť kockový cukor na druhý deň v prístave.
Nepodarilo sa. V ten deň sme kotvili na gréckom ostrove Santorini a tento muž namiesto obdivovania miestnych atrakcií a prírody (Santorini je jeden z najkrajších gréckych ostrovov) zabil celý deň zháňaním kockového cukru. Takto skleslého som ho našiel sedieť vo fajčiarskej sekcii baru, kde som obsluhoval v ten deň. Doniesol som mu pivo a medzi rečou som sa opýtal, ako sa mu páčil ostrov. Nato mi vyrozprával svoju kockovú story. A ja som si spomenul, že za mojich skladníckych čias sa v hlavnom sklade váľala v najtmavšom rohu aj krabica kockového cukru - bol to pozostatok zo zásob spoločnosti, ktorá prevádzkovala loď pred rokom a ktorá skrachovala. Naša spoločnosť potom prevzala loď aj so zásobami. Len či tam ešte bude ? Opýtal som sa muža na číslo jeho izby a povedal som mu, že sa skúsim pozrieť, keď nastúpi do služby aj kolega a zoberie si na starosť na chvíľu aj moje stoly.
Cukor tam stále bol. Zobral som dezertný tanierik, položil naň päť kociek a víťazoslávne som zaklopal na dvere ich izby. Na ten radostný pohľad onoho muža nikdy nezabudnem. Väčší úsmev by nevykúzlil, ani keby som mu podával šek na milión dolárov. A dôvod na úsmev som mal aj ja, pretože za túto službičku mi nechal 20 eur sprepitného.
Jeho úsmev však pravdepodobne netrval dlho - o dva dni už zháňal v Dubrovniku diétnu Pepsi...
