Apropó, automat na kávu... Za dverami do pôrodníckeho traktu štrkocú kľúče a vychádzajúca sestrička ma prerušuje v "inventarizácii" nemocničnej haly pre návštevy. Kupuje si kávu zo spomínaného automatu a vracia sa späť. Zastavujem ju a pýtam sa ako sa má manželka (naposledy mi volala pol hodiny pred tým, že už je na pôrodnej sále). Odpovedá mi protiotázkou: "A nechcete ísť ku pôrodu?"
Musím sa priznať, že ma zaskočila spomínanou otázkou. Bavili sme sa o tom s manželkou niekoľkokrát - ona sa rozhodla, že to nechá na mne, a ja som sa vlastne nikdy nerozhodol, či áno, či nie. Asi mi chýbala priama výzva - po otázke sestričky som si uvedomil, že pri pôrode nechcem chýbať.
Po mojej kladnej odpovedi si obliekam zelený plášť a návleky a ocitám sa na pôrodnom sále. Je tam niekoľko "pôrodných lôžok", ale nakoľko všetky na dnes plánované rodičky porodili ešte doobeda, som tam sám pri svojej manželke.
Sestrička mi ponúka stoličku, ktorú najprv síce s hrdosťou odmietam, no neskôr si uvedomujem, že pôrod asi nebude záležitosťou niekoľkých minút, najmä nie pri prvorodičke. A tak si pekne sadám a robím čo môžem, teda prihováram sa manželke.
Som rád, že oceňuje moju prítomnosť, ale na nejaké chvály niet čas. Sledujeme kontrakcie na monitore. Také dve číselká. Jedno červené alebo červenkasté určuje neviem čo, a to druhé, zelené určuje kontrakciu. Čím vyššie, tým silnejšia kontrakcia. Od 0 až po 150 a niekedy viac.
Vtedy ma prekvapuje zachytený úryvok rozhovoru dvoch sestričiek. ...20 deka masla, potom to dáš do rúry a pečieš 10 minút... Kua, tak mne tu rodí žena a oni si tu pečú koláče...?!
Netrvá mi to až tak dlho a uvedomujem si že toto je pre nich denno-denná rutina. Sledujú priebeh kontrakcií, prikladajú prístroje na brucho a medzitým si vymenia recept na koláč. Samozrejme ak pôrod beží normálne, čo beží a čomu som náramne rád.
Síce som tomu rád, no menej nadšenia prejavuje moja polovička (asi preto, že ju to na rozdiel odo mňa bolí?) - kľudne to zapíšte za najblbšiu otázku roka, no napriek tomu som rád, že pôrod prebieha normálne.
Bohužiaľ pre moju ženu to znamená asi to - otočíme na pravý bok, áno máme kontrakcie, ale nie až také časté, skúsime na chrbte, no tam to tiež nie je ono, tak len tak mimochodom, kde to najviac bolelo? Na pravom boku? Výborne, tak sa otočíme na pravý bok...
Manželka síce trochu protestuje, no uvedomuje si prečo to robia, aj ja som to pochopil a šepkám jej to do ucha - prídu bolesti, skončíme pôrod, budeš to mať za sebou...
No a situácia z posledných troch odstavcov sa opakuje zhruba hodinu. Nečudujem sa, viem že pôrod nie je sranda a tak len držím za ruku a kecám a kecám... furt tie isté hovadiny dookola, ale predsa...
Zrazu prichádza doktor. Vztyčujú kozy, priväzujú nohy remeňmi, začína samotný pôrod. Väčší tlak, väčšia bolesť, správne dýchanie je rozhodujúce. Už nepomáha držanie za ruku, dokonca mi to vyslovene zakazujú, rodička nech sa sústredí na tlačenie. Doktorka - pediatrička, ktorá čaká na dieťa mi radí držať svojej milovanej hlavu. A tak držím a naozaj po niekoľkých minútach je môj syn na svete.
Krvavý, nekrvavý, odstrihnutý, neodstrihnutý, nezdržím sa a cvakám foťákom ako Japonci pod orlojom. Pediatrička ho umyje, zváži, zmeria, oblečie a prináša nám ho na niekoľko minút - a ja už kašlem na foťák a pozerám na ten zázrak prírody.
Po chvíli nám ho berie a ja sa opäť prihováram manželke - už to máš za sebou, oops, ešte zašívanie, bolí to jak sviňa, síce menej ako kontrakcia, ale aj tak fest... ale čo už to je proti samotnému pôrodu...
A proti kolonoskopii, ktorú som nedávno zažil. Bola to síce tiež bolesť ale určite úplne hovno oproti pôrodu... Poznám svoju ženu a stopercentne viem, že nebude chcieť zliezť dole zo zubárskeho kresla kvôli jednému boľavému zubu... nech by to bola celá protéza...
Takže milé ženy - hlavne matky a budúce matky, síce hovoria, že máte vyšší prah bolesti, ale aj tak klobúk dole...
