Nedostatočné množstvo záchranných člnov
Toto je všeobecne známy fakt - na Titanicu sa nachádzalo 16 záchranných člnov, z toho dva tzv. "bezpečnostné" s polovičnou kapacitou (36 ľudí) plus 4 skladacie člny. Tento počet ani zďaleka nezodpovedal počtu cestujúcich, no v tom čase sa predpísaný počet člnov určoval podľa tonáže lode, nie podľa počtu cestujúcich - úrady teda loď pustili do prevádzky. Konštruktér Titanicu pôvodne navrhol 48 člnov, ktoré by stačili pre všetkých ľudí, no prezident spoločnosti White Star Line, ktorá dala Titanic postaviť J.B.Ismay počet člnov zredukoval, lebo "cestujúci sa neprišli pozerať na člny, ale na more a samotný Titanic je najlepší záchranný čln".
Oceľ znesie viac ako železo
Vonkajší plášť Titanicu tvorili oceľové dosky "zošité" dokopy množstvom nitov. Pri nitovaní rovných častí lode používali stroj, ktorý sa ale nedal použiť na zaoblené časti. Tie sa nitovali ručne a kvôli tomu sa používali namiesto oceľových nitov železné. V laboratóriu neskôr uskutočnili test - deformované oceľové dosky doslova povytŕhali železné nity, oceľové nity zniesli oveľa vyšší tlak. Plášť lode sa "rozzipsoval", ak by na mieste nárazu boli oceľové nity, tiež by to asi pretrhnutiu nezabránilo, diera by však bola pravdepodobne menšia a loď by sa možno nepotopila. Svoju úlohu zohral aj fakt, že na výrobu nitov bolo použité menej kvalitné železo ako bolo zvykom pri lodiach (best č.3 namiesto best-best č.4). Takisto mnohí robotníci nemali potrebné skúsenosti s nitovaním (správna teplota železa pri kovaní). Niektoré zdroje hovoria aj o slabej kvalite ocele, ktorá sa pri nízkych teplotách stávala veľmi krehkou (porcelánový efekt).
Hliadka vo "vraňom koši" nemala ďalekohľad
Pred vyplávaním došlo narýchlo k čiastočnej výmene dôstojníkov a jeden z tých, ktorí museli opustiť Titanic omylom zobral aj kľúč od skrinky s ďalekohľadom určeným pre námorníkov hliadkujúcich vo vraňom koši (hore na sťažni). A tak sa hliadky spoliehali len na vlastný zrak a ľadovec spozorovali oveľa neskôr. Námorník F. Fleet počas vyšetrovania uviedol, že v prípade použitia ďalekohľadu by sa loď určite stihla ľadovcu vyhnúť. Nepochopiteľné je, že dôstojníci na mostíku mali každý svoj ďalekohľad no napriek tomu nikoho nenapadlo dať nejaký hliadke. Okrem toho v osudnú noc nesvietil mesiac a bolo bezvetrie (vlny spôsobené vetrom sa rozbíjajú o ľadovec a robia ho viditeľnejším).
Zle zaplatená obsluha telegrafu
Na Titanic prichádzali celý večer správy z iných lodí - týkali sa výskytu ľadovcov v smere ich plavby. Nie všetky varovania sa však dostali ku kapitánovi. Ten síce na základe prvých správ o ľadovcoch pozmenil kurz (čo sa napokon stalo Titanicu osudným), neznížil však rýchlosť. Otázkou ostáva či by spomalil, keby sa k nemu dostali dve posledné správy. Aj tie upozorňovali na ľadovce no na rozdiel od tých skorších pochádzali od lodí z bezprostrednej blízkosti Titanicu. Prvá z týchto dvoch správ síce na kapitánsky mostík dorazila, ale so značným oneskorením, keď už bol kapitán na večeri s cestujúcimi. Telegrafista ju odovzdal niekomu na mostíku, nikdy sa však nezistilo kto to bol a prečo ju neposunul ďalej. Problém bol v tom, že telegrafisti boli slabo zaplatení a podstatnú časť ich príjmu tvorili peniaze z telegramov cestujúcich na lodi. Telegrafista sa teda snažil odoslať čo najviac telegramov cestujúcich pred tým než sa loď dostane z dosahu prijímacej stanice umiestnenej na Mys Race (Newfouland) a správy o ľadovcoch odkladal na bok. Zašlo to až tak ďaleko, že keď mu telegrafista z lode Californian opäť prerušil vysielanie krátko pred polnocou, nevyberaným spôsobom mu odporučil aby už mu dal konečne pokoj. Urazený telegrafista na Californian, ktorá kvôli ľadovcom prerušila na noc plavbu vypol prístroj a ľahol si spať. Krátko na to Titanic narazil do ľadovca, no na SOS signál už Californian neodpovedala. Paradoxom je, že Californian sa nachádzala vo vzdialenosti len 31 km od Titanicu, ak by teda nedošlo k telegrafickému incidentu, stihla by táto loď prísť na miesto nehody ešte pred potopením Titanicu. Najbližšia loď, ktorá prijala SOS bola Carpathia, tá však prišla až o štyri hodiny, napriek plavbe rýchlosťou nad oficiálny limit lode, z čoho mal jej kapitán neskôr problémy.
Kapitán mal tiež svoj podiel viny
Titanicu velil kapitán E.J.Smith - najskúsenejší v spoločnosti White Star Line. Mala to byť jeho posledná plavba pred dôchodkom. Pri vyšetrovaní sa objavilo úvaha, že prezident WSL Ismay prikázal kapitánovi Smithovi plaviť sa plnou rýchlosťou napriek ľadovcovým varovaniam. Toto obvinenie sa nikdy nepotvrdilo. Kapitán síce konzultoval s Ismayom správy o ľadovcoch, je však nepravdepodobné, že by poslúchol takýto príkaz, ak by on sám mal iný názor. Kapitán na každej lodi je niečo ako boh, jeho slovo vždy platí, okrem toho kapitán Smith bol veľmi skúsený a rešpektovaný vo vysokých kruhoch. Niektorí mocní ľudia vtedajšej doby si dokonca prispôsobovali pracovný rozvrh a plavili sa cez Atlantik zásadne na lodiach, ktorým velil kapitán Smith. Urobil však niekoľko chýb - zmenil kurz Titanicu (aj keď v dobrom presvedčení), po vyplávaní zrušil safety drill (nácvik cestujúcich a posádky v prípade núdze), čo prispelo ku chaosu pri obsadzovaní záchranných člnov. Takisto pri samotnej evakuácii lode stratil kontrolu. Po zmapovaní situácie si uvedomil, že mnoho ľudí neprežije a upadol do stavu akejsi "letargie" - systém velenia na lodi sa zosypal. Dôsledkom toho boli nenaplnené záchranné člny, čím sa počet obetí ešte zvýšil.
Priamy náraz by Titanic ustál
Po správe o ľadovci priamo pred Titanicom dal službukonajúci dôstojník príkaz "plný ľavobok a spätný chod". Samozrejme sa chcel ľadovcu vyhnúť, avšak priamy náraz by narobil menej škody. Síce by zničil prednú časť lode, boli by však zaplavené len jedna alebo dve vodotesné komory. Bočný náraz, ktorý mnohých cestujúcich ani len nezobudil bol menší, roztrhal však päť komôr, čo viedlo k potopeniu lode (Titanic by zostal nad vodou so štyrmi zaplavenými komorami). Navyše samotné vodotesné komory neboli uzavreté zvrchu. Komory boli vodotesné len do určitej výšky, keď hladina stúpla nad oceľovú priečku, voda sa jednoducho preliala do ďalšej komory. Po potopení Titanicu si to uvedomili aj konštruktéri lodí a dnes sú komory uzavreté vodotesne aj zvrchu.
Rok 1912 bol "bohatý" na ľadovce
Osudný ľadovec sa odtrhol pri Grónsku a najprv putoval na sever, neskôr sa otočil na juh popri pobreží Kanady. Zaujímavé je že sa odtrhol zhruba v rovnakom čase ako začali stavať Titanic. V "bežné" roky sa ľadovce nedostanú pod 48u rovnobežku, pretože sa roztopia vplyvom teplého Golfského prúdu. V niektorých "výnimočných" rokoch, ako napr. 1912 sa však morské prúdy menia a Golfský prúd prúdil južnejšie ako zvyčajne. To umožnilo studenejším prúdom dostať sa viac na juh - ľadovec sa v chladnejšej vode neroztopil a dostal sa až na lodnú trasu medzi Európou a Amerikou. Podobný fenomén sa odohral napríklad v roku 2007 - "ľadovcové" hliadky, ktoré monitorujú atlantický lodný koridor z lietadla napočítali 300 ľadovcov. V roku 2006 sa pod 48u rovnobežku nedostal ani jeden. Je teda pravdepodobné, že keby Titanic dali do prevádzky o rok skôr či neskôr, žiadne ľadovce by v jeho ceste nestáli. Samotný ľadovec bol niekoľkonásobne väčší ako Titanic.
Článok bol napísaný podľa dokumentu "The unsinkable Titanic", niektoré údaje sú z wikipédie. Niektoré detaily ako napríklad vzdialenosť Californian od Titanicu sú v ďalších zdrojoch uvedené inak. Ak sa chcete o Titanicu dozvedieť ešte viac, odporúčam slovenskú stránku , ktorá čerpá z knihy "Přežili jsme zkázu Titaniku (Transcripts of the 1912 Senate Investigations)" od Toma Kuntza.
