Zaznieva to denne na blogoch, v diskusiách, ale aj v rozprave v parlamente pred oným osudným hlasovaním o dočasnom eurovale. Slovensko berie eurofondy, ale keď má prispieť tak sa otáča chrbtom. EÚ nás vytiahla z mečiarovského marazmu a my sa takto odplácame.
Chcela EÚ za člena Slovensko, alebo sa chcelo Slovensko stať členom EÚ?
Samozrejme že sme chceli do únie, o tom niet pochýb. Lenže strana má dve mince - aj únia chcela nás a ostatné postkomunistické štáty. Po začlenení krajín strednej a východnej Európy začali volať Nemci krátko po svojom zjednotení. Vedeli dobre prečo.
Prečo chceli za členov štáty o ktorých vedeli, že budú viac brať ako dávať?
Boli to hlavne Nemci, ktorí presadzovali prijatie nových členov. Nemecké firmy zacítili príležitosť krátko po páde komunizmu. V postkomunistických štátoch bol hlad po západných výrobkoch. Nemecký export do krajín strednej a východnej európy sa v období 1994 - 2003 zdvojnásobil a tvoril 9,2 % celkového exportu Nemecka, čo je takmer rovnaké číslo ako bol nemecký export do USA.
Priame investície nemeckých firiem vo vtedajších ešte len kandidátskych krajinách východnej európy vzrástli od roku 1995 do 2001 o 430 %, investovali najmä automobilky. Vedeli prečo.
Pri vstupe východoeurópskych krajín do EÚ robil istý nemecký inštitút prieskum vo firmách, ktoré už v tom čase pôsobili v týchto krajinách. 75 % z nich plánovalo rozširovať svoje aktivity a investovať viac. Nečudo, mali lacnú pracovnú silu a z Nemecka je to na rozdiel od nejakej Číny k nám doslova na skok. Nemci nás chceli v únii, aby sa vyhli možným ohrozeniam investícií ich firiem, chceli nás mať pekne pod dohľadom.
Hádam ešte lepšie na tom boli Rakúšania. Podľa rakúskeho ekonomického inštitútu "otvorenie" prístupu na trhy postkomunistických krajín znamenalo pre rakúšanov 77 000 nových pracovných miest v rokoch 1989 až 2006. Rakúsky export do Česka, Slovenska, Maďarska, Poľska a Slovinska dosiahol v roku 2005 štvornásobnú hodnotu oproti roku 1993. V roku 2005 zarobili zahraničné dcéry rakúskych bánk 2,5 miliárd eur. 1,4 miliardy eur z tejto sumy pripadlo na pobočky v postkomunistických krajinách.
Isteže, Nemcov, Rakúšanov a ostatné krajiny stálo rozšírenie EÚ nemalé peniaze. Napríklad Nemcov 6 miliárd eur ročne. Napriek tomu sa im to vyplatilo, sú to pedanti, vedia si to zrátať. Trochu sa báli lacnej pracovnej sily, to však vyriešila výnimka a nakoniec sa žiadny masový odchod Slovákov do Nemecka nekonal.
Keď už spomíname Nemcov, tí mali aj inú motiváciu. Rozšírením EÚ sa Berlín "geograficky posunul" viac do stredu únie a získal na váhe. Dnes už nikto nepochybuje, kto je lídrom celej únie.
Áno, máme eurofondy. Stovky zrekonštruovaných škôl, zateplené paneláky či nejaký ten kus diaľnice sú nepochybne prínosom. Všimnite si niekedy reklamy na lešeniach. Baumit, Caparol, Rigips, Doka, Weber-Terranova - to len ako príklad. Pravdepodobne tušíte, alebo viete v ktorých štátoch vznikli, ak nie, zagooglite si.
Fakt si myslíte že sme únii až tak dlžní, že nemáme žiadne morálne právo odmietnuť ich požiadavky? Bezpochyby nám pomohli. Ako keď sused pokosí susedovu záhradu, lenže dôvodom nie je nezištná pomoc, ale nechce aby mu burina zo susedovej zničila jeho vlastnú záhradu. Možno ho neskôr aj zamestná vo svojej záhradníckej firme aby mal na kosačku. Ale zamestná ho preto, aby mohol brať väčšie zákazky, nie z ľútosti. Napriek tomu mu pomôže. Alebo aj nie. Možno mu neskôr požičia peniaze aby si dotyčný mohol v jeho obchode kúpiť záhradný traktor aj keď tuší, že bude mať problémy so splácaním. A potom bude obiehať ostatných susedov čo ostali len pri ručných kosách, nech prispejú.
Niektoré zdroje: chinaview, european commission
