O amerických zadkoch sa bavíme nielen preto, že američania tvorili drvivú časť klientely na spomínanej lodi, ale hlavne kvôli rozdielnosti amerického a európskeho prístupu k službám v reštauráciach, baroch a iných podobných zariadeniach. V Európe je zvykom zaokrúhliť účet za jedlo alebo drink na nejakú tú desiatku prípadne stovku nahor a nechať tak čašníkovi pár drobných. Američania nezaokrúhľujú a ako sprepitné pridávajú podľa nepísaného pravidla zhruba 20 % z účtu. A to je aj dôvod prečo americkí čašníci musia lízať zadky svojich zákazníkov, aj keď len obrazne. Na rozdiel od európskych kolegov pre nich totiž sprepitné alebo tip predstavuje podstatnú, niekedy aj jedinú zložku zárobku.
Našťastie bol názov tohto kurzu veľmi nadnesený a tak môj jazyk ostal pekne na svojom mieste a nemusel objavovať tajomné americké zákutia. V podstate nám manažér pripomenul niekoľko základných pravidiel, ktoré však stoja za zopakovanie.
Privítanie zákazníka - jedna z vecí, ktoré ma dokážu najviac odradiť od opätovnej návštevy je dlhé čakanie po usadnutí za stôl. Platí to dvojnásobne ak je v podniku poloprázdno. Trojnásobne ak mám pri tom výhľad na znudený personál "vykecávajúci sa medzi sebou". Ak obsluha nestíha pretože je "narváno", stačí aspoň doniesť k stolu menu a povedať niečo ako "o chvíľu sa vám budem venovať". Zákazník vie že bude obslúžený a niekoľko minút bude zaneprázdnený študovaním menu - prestane vnímať, že obsluha nestíha a on musí čakať.
Priebežná kontrola spokojnosti - v amerike sa vás čašník príde spýtať za večer aj desať krát, či je všetko v poriadku. Niekedy to môže byť trochu otravné, ale určite je to lepšie ako márne mávať na čašníka, keď potrebujete čistú vidličku alebo na stole chýba soľnička. Navyše sa nevšímavý personál sám okráda o zisk ak si chcete objednať ďalšie pivo, ale niet u koho.
Úsmev - američania chodia permanentne vyškerení od ucha k uchu. Nie že by to bolo až také podstatné, ale zamračeno-znudeno-nasratý výraz typický pre mnohých európskych čašníkov na spokojnosti zákazníka nepridá. A tým pádom ani na sprepitnom. Najčastejším protiargumentom, ktorý som si všimol v diskusiách k podobným článkom je nespokojnosť s pracovnými podmienkami alebo mzdou. To ale nie je dôvod mračiť sa na zákazníka, on za to nemôže. Ak niekto nie je spokojný s výplatou, má to riešiť so svojim zamestnávateľom a nie s klientom. Ak vás otravuje práca s ľuďmi, nájdite si radšej miesto niekde v sklade alebo umývajte hrnce v kuchyni.
Americký spôsob obsluhy sa začína presadzovať aj u nás - majitelia pohostinských zariadení si dobre uvedomujú, že spokojný zákazník sa k nim bude vracať. Základné princípy "amerického prístupu" by sa však uplatnili aj v iných oblastiach, kde je to stále biedne - kurz "ako lízať slovenský zadok" by som odporúčal absolvovať najmä niektorým pracovníkom v štátnej správe, ktorí často zabúdajú kto je zamestnanec a kto zákazník.
