Jednalo sa o mrazené vaječné bielka, žĺtka, koncentráty na koktejly (piňa colada) a aj niekoľko paliet vanilkovej a čokoládovej zmrzliny. Žiadne skazené veci, nič pred koncom záruky. Všetko úplne v poriadku. Problém bol iný - USPH (United States Public Health) - americkí hygienici s právomocou okamžite odstaviť celú loď pri udelení určitého počtu trestných bodov. Teda problém nebol ani tak v USPH, ako v tom, že manažér, ktorý mal na starosti sklady potravín, objednal príliš veľa výrobkov. A na lodi je miesta vždy nedostatok. A keďže predpisy určujú minimálne odstupy skladovaných vecí od stien v mrazničke, ako aj maximálnu výšku naskladaných krabíc kvôli bezpečnosti, museli sme mrazničku podstatne preriediť.
A tak som plavbu cez Atlantik trávil každý deň rovnako - v kuchyni pre posádku dať zovrieť plný kotol vody, nahádzať doňho kartóny so zmrazenými vajciami, či džúsmi a po rozmrazení otvoriť a vyliať do kanála. Prevariť, rozmraziť, otvoriť, vyliať, prevariť, rozmraziť...
Večer pred plánovaným príchodom do Miami sme sa vrhli na sklad ovocia a zeleniny - všetko čo pochádzalo od neoverených, USPH neschválených dodávateľov a krajín sa muselo "upratať". A tak bol drvič odpadu v permanencii dlho do noci - ananás, vodné melóny, žlté melóny, hrozno, mango, maliny, jahody, paprika, šaláty,.... - opäť podotknem, že všetko v poriadku - neskazené, žiadna pleseň, žiadny dôvod vyhodiť.
Podobné situácie v menšom rozsahu sa na lodi diali dennodenne. V každom bare sme servírovali takzvané "snacks" - teda zemiakové lupienky, arašidy, kešu oriešky a podobné veci zadarmo. Aby sa obsluha zrýchlila, tieto snacks sa pripravovali do servírovacích mištičiek poobede, kým bol bar prázdny. Ak potom prišlo menej ľudí, ako sa očakávalo, putovali nezjedené snacks do koša - kilá a kilá každý deň. A už ani nespomínam nakrájané ovocie pripravené na koktejly, ktoré sa vyhadzovalo každý večer, minikoláčiky, jednohubky a chuťovky servírované v reštauráciach - desiatky kíl jedla vyhodených každý večer, stovky kíl každý mesiac, tony zbytočne vyhodeného jedla každý rok...
A to všetko pre prevádzkovateľov ekonomicky výhodné - je lepšie vyhodiť jedlo za 10 000 dolárov ako riskovať stratu niekoľko stotisíc v prípade uzavretia lode hoci len na týždeň. Je jednoduchšie vyhodiť balíček orieškov za 20 centov ako zaplatiť mzdu a poistné za zamestnanca navyše, ktorý by oriešky naservíroval až po príchode zákazníka.
A podobne to vyznieva aj v prípade americkej potravinovej pomoci - je jednoduchšie zaplatiť 200 miliónov, ako meniť praktiky a návyky konzumnej spoločnosti.