Jean-Pierre pracoval na lodi Insignia ako vrchný čašník - v reštauračnej hierarchii to znamenalo, že jeho úlohou bolo dohliadať na prácu čašníkov a preháňať ich, ak zákazníci museli čakať na obsluhu príliš dlho. Medzi obyčajnými čašníkmi bol obľúbený - ak ich mal na starosti Jean-Pierre, znamenalo to pre nich kľudnú smenu bez zbytočnej buzerácie. Od pozície head waiter je už totiž len na skok pozícia maitre´d - manažér reštaurácie, a prípadné povýšenie na maitre´d znamená pre head waitera aj zopár tisíc dolárov naviac na výplate. Nečudo, že head waiteri sa predháňali v tom, ktorý dokáže lepšie zorganizovať svojich čašníkov. Nie však Jean-Pierre - on si udržoval štandard, ktorý od neho zamestnávateľ vyžadoval a nejakého maitre´d mal na háku a to vďaka "bokovke" spomínanej v perexe.
To, že Jean-Pierre nebude len obyčajný head waiter som si všimol v Marseille. Insignia tam kotvila mesiac bez pasažierov - prebiehala totiž rekonštrukcia lode (nový nábytok, koberce ...) a Jean-Pierre čoby rodák z malej dedinky neďaleko Marseille chodil na noc prespávať domov. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa tam a späť nevyvážal na drahšom aute ako samotný majiteľ lode, ktorý prišiel do Francúzska osobne dohliadnuť na rekonštrukčné práce. Jeho prenajatý bavorák sa strácal v lesku Jean-Pierrovej 911-ky , ktorú každé ráno zaparkoval vedľa lode. O tom, že nie je z požičovne svedčila špz-ka so "zlatým" číslom, aké si na Slovensku navzájom prideľujú policajti.
Jeho klientky na lodi plnej dôchodcov nebolo ťažké rozoznať. Dobre udržiavané ženy medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou cestujúce osamote v jednej z najdrahších kajút na lodi (ak sa dá kajutou nazvať vista suite s posteľou o rozlohe najlacnejších kajút, vlastnou obývačkou s domácim kinom, obrovským balkónom a jacuzzi v kúpeľni). "Rande" si vždy dávali o pol jedenástej večer v bare Horizon, keď Jean-Pierre ukončil smenu v reštaurácii. V bare si dali po pohári červeného za 20 dolárov, ktoré gentlemansky platil Jean-Pierre a o desať minút už odchádzali na izbu aj s fľašou šampanského za 250 dolárov, ktoré samozrejme zaplatila sexuchtivá dáma. Pre mňa, čoby barového čašníka plateného percentom z predaných nápojov bola vždy radosť obslúžiť ich.
Neviem, či to mal s nimi dohodnuté, ale na každej zo štrnásťdňových plavieb sa vždy takáto žena našla. Ak sa náhodou vyskytli dve, Jean-Pierre "dohodil kšeft" svojmu kolegovi - Angličanovi menom Mike. A tak večer o pol jedenástej pokukovali nervózne na hodinky namiesto jednej dve osamelé dámy, no ich tváre sa okamžite rozžiarili po príchode dvoch spomínaných platených rytierov.
Z jedného kontraktu som odchádzal zhodou okolností v ten istý deň ako Jean-Pierre. Cestou na letisko v Buenos Aires sme debatovali, čo budeme robiť počas dvojmesačnej dovolenky. Ja som mal v pláne povybavovať veci ako stavebné sporenie, pomôcť doma pri oprave plota a dlažby okolo domu, možno zbehnúť niekde do Tatier alebo niekde k vode ak bude čas. Jean-Pierre mal iné problémy - zabezpečenie hotela v Rio de Janeiro, kde sa chystal na karneval a telefonát kamarátovi v Melbourne, kde sa plánoval zastaviť o dva týždne neskôr.
