Mnoho čitateľov iste počuje o elektronických zvonoch prvý raz (ako ja pri konkurze pred nástupom do firmy), vysvetlím teda najprv čo to vlastne je. Na kostolnú vežu sa umiestní niekoľko reproduktorov (väčšinou štyri - na každú svetovú stranu jeden) a tie sa napoja na patrične výkonný zosilňovač a zdrojovú jednotku, ktorú vidíte na obrázku.
Zvony si možno naprogramovať na zvonenie v určitý čas, či na odbíjanie celých hodín, k systému je aj diaľkové ovládanie (podobné ako centrál v kľúči od auta), ktorým kňaz zapne a vypne zvon podľa potreby počas bohoslužieb priamo od oltára. Možno sa vám nepozdáva nahradenie klasických zvonov, ktoré prežijú mnohokrát stáročia, modernou technikou. Najčastejší dôvod je prozaický: peniaze. Elektronické zvony sú lacnejšie a máte ich k dispozícii za chvíľu. A dajú sa nainštalovať aj do starších kostolov so "slabšou" statikou, ktoré by vibrácie kovového zvonu nemuseli vydržať. No a v prípade vypuknutia vojny vám ich neprídu zhodiť z veže, aby z nich odliali kanóny :-).
A tak sme sa v jeden horúci augustový deň ocitli v malej obci na juhu Slovenska. Starý farár, ktorý sa rozhodol kúpiť zvony pre obec pri odchode do dôchodku po slovensky veľmi nevedel, no našťaštie so sebou zobral dvoch mladých miništrantov, ktorí tlmočili z maďarčiny. Prehodili sme vybavenie z firemnej dodávky do farárovho žigulíka a hajde na Ostrihom.
Ostrihomská bazilika je jedna z najväčších v Európe. Po chvíľkovom obdivovaní tohto kolosu zvonku aj zvnútra sme sa pustili do práce. Prvá úloha bola zdolať nekonečné schodisko do veže. Kolega technik z nejakého mne neznámeho dôvodu nezobral laptop, ale počítač. A ten bolo treba vyniesť hore. Vtedy som urobil osudové zaváhanie. Kolega mal v ruke kufrík s mikrofónom a klávesnicu, jeden miništrant pohotovo schmatol samotný počítač (tú skrinku, kde je harddisk - už sa teším ako mi to niekto vytkne v diskusii), druhý miništrant vzal predlžovací kábel a mne sa ušiel monitor. Nie, nebolo to žiadne tenučké LCDčko, ale klasický starý vypasený monitor ťažký cca 15 kíl.
Čo vám budem hovoriť, cesta to bola nekonečná - úzke točité schodisko až do neba, odpočívadlo žiadne, horúčava značná. Monitor pri každom schode pribral desať deka a pred koncom cesty som mal pocit že nesiem samotný ostrihomský zvon. A ten sa mi napokon zjavil pred očami, práve načas, lebo o niekoľko minút by som už určite vypľul dušu. Položil som stokilový monitor na zem a išiel si vyžmýkať košeľu. V tej chvíli som bol pevne rozhodnutý, že monitor absolvuje cestu naspäť voľným pádom z veže, nech mi to stiahnu z výplaty, bolo mi to srdečne jedno.
Chystal som sa doraziť pľúca cigaretou, lebo som si naivne myslel, že moja úloha výstupom skončila a kolega si už len pekne počká, keď začne zvoniť zvon, nahraje ho a pôjdeme na obed. Omyl - na veľkom zvone totiž zvonia len vo veľké sviatky, v bežné dni ako bol ten horúci augustový sa zvoní na menších zvonoch. A pán farárko sa s miestnym biskupom dobre pozná, takže vybavil povolenie a na zvone si môžeme zazvoniť sami - teda ja sám, pretože rola zvonára padla práve na mňa.
Chtiac nechtiac som vyliezol na drevený hranol asi v metrovej výške, nad ktorým visel o ďalší meter a pol samotný zvon - konkrétne jeho spodná hrana a srdce. Neviem koľko váži, hľadal som údaj na nete, ale nenašiel som, no sprievodca z baziliky tvrdil, že len samotné srdce má vyše metráka. A veru muselo mať, pretože rozkývať ho natoľko, aby udrelo o zvon a vylúdilo tón, lepšie povedané tónisko ako hrom, mi dalo riadne zabrať. Rozkývať srdce, rýchlo sa skrčiť na úzkom hranole, veľké bum-cveng spojené s riadnymi vibráciami. Pozerám na kolegu - áno, zazvoň ešte raz, očakával som to, zasa kývem, ďalšie bum-cveng, zakrývanie uší nepomáha. Tak dajme ešte raz, nech máme istotu, nebudeme sa tu zase vracať. Nakoniec sme dali ešte tridsaťkrát.
Ohlušený zvonom a trochu priblbnutý vibráciami z tej železnej opachy som úplne dobrovoľne zniesol monitor naspäť dolu a úplne zabudol na plán poslať ho z veže priamou cestou. Zmyl som z rúk hrubú vrstvu prachu, nad pôvodne svetlými nohavicami a košeľou, ktoré teraz pripomínali maskáče vojaka bojujúceho v Iraku som len mávol rukou a išli sme na obed. Starý farár mal síce veľké nároky, ale ukázal sa aj ako dobrý hostiteľ a pozval nás na naozaj kvalitný obed do miestnej vychytenej reštaurácie. Dohodli sme podmienky zmluvy, termín inštalácie, presadli zo žiguláka do firemného auta a hurá domov.
Kolega rozkolísal nahratý zvuk zvonu v počítačovom programe a nainštaloval do samotného modulu zvonov. Ani nie o dva týždne sme šli zvony inštalovať. Opäť nechýbalo pohostenie, aj keď domácu slivovicu sme museli odmietnuť. Podvečer sa už rozliehal mocný zvuk veľkého ostrihomského zvonu malou dedinou. A mne zvonilo v ušiach ešte mesiac...
Fotografie sú prevzaté zo stránky seak.sk, resp. internetu.
