O koľko rúk sa dokážu postarať jediné ruky? Koľko rúk tvorí môj krehký domov? Koľko rúk zbavuje moje srdce strachu? Koľko rúk mi chýba, aby som sa usmial? Koľko horúcich sĺz zotrú v živote tvoje ruky? Koľko krát vládzu niekoho zdvihnúť také ruky? Koľko pohladení sa skrýva v dlaniach tvojej ruky? Koľko nežnosti, starostlivosti dokážu vyčariť tvoje ruky? Koľko stoja tvoje ruky? Koľko rúk tvorí To, čo mi tak veľmi chýba? A koľko rúk patrí do jednej ruky? Nie si nikým, pokiaľ ťa niekto nemiluje lebo iba človek, ktorý zakúsil lásku môže skutočne rásť. Len ruky, ktoré niekto miluje vydávajú zo seba to najlepšie. Len ruky, ktoré niekto miluje, chcú a dokážu byť stále lepšie. Len tieto ruky keď dávajú, primajú. Len tieto ruky keď primajú, zároveň dávajú. Len ruky, ktoré sa rozdávajú milujú a len ruky, ktoré milujú nie sú nikdy prázdne. Len ruky, ktoré sa o niekoho starajú, darujú, zaujímajú, a ktorých všetko dobro vychádza zo záujmov toho, koho sa usilujú milovať, majú skutočný význam.
Ich ponúkaná „prázdnota“ znamená obrovský dar, zraniteľnú nahotu, otvorenú darujúcu sa náruč zívajúcu po hrejivom objatí. Len prázdne dlane túžia, zaslúžia si a dokážu prijať prázdne dlane. Agónie smútku a samoty, chladu čakajúcich dlaní, momentálna neprítomnosť človeka, ktorému sa túžia rozdať, vyhladovanie z potreby milovať, zaniká nakoniec v hrejivom splynutí týchto samôt. Objímajúce ruky- tichý rečník, poslucháč i liečiteľ- nie z tohto sveta, predstavujú všetko, čo v živote mám, čo ti práve darúvam. V objatí človek uplatňuje všetku svoju silu a schopnosti. Silu chrániť ťa, pomáhať, starať sa i schopnosť rozdať sa, rozumieť a milovať ťa. A to sa dá len teba, len jediného človeka.
Dokonalé objať, netreba žiadne slová, rozumieť šepotu tvojho nežného srdca, rozumieť teplu horkých žalujúcich sa slzám, rozumieť tichu, v ktorom sa strácajú bolesti a krivdy tvojho trpkého sveta, cítiť úsmev i pokoj tvojho krásneho vnútra, možnosť darovať a utíšiť svojím pokojom teba, cítiť blízkosť, spriaznenosť, cítiť ako dýcha duša jediného priateľa. Otvorená náruč objatia, zverujúca celý svoj „malý“ svet, predstavuje krehkú zraniteľnosť a dôveru zároveň. Tichý dotyk hrejivého splynutia sprevádzaný spoločnou, jemne zladenou melódiou objímajúcich sa sŕdc, ohraničujú starostlivé ruky a vytvárajú jedinečný, autentický, krehký svet, v ktorom sa navzájom chránia a strážia si jeden druhého. Moje ramena sú ti domovom v radosti i žiali, oporou a sprievodcom na prašných cestách, svojimi rukami ti chcem slúžiť a pomáhať, tebe patria ich večné mozole, sila i nežné pohladenia a svojím telom, ťa ako štítom chránim pred každým nebezpečím sveta.
Ruky sú nato, aby objímali. Objatie je naším krehkým domovom, ponoreným v melódii dvoch láskou zladených sŕdc.
