Doba globalizácie zla vzniká hrubým porušením morálno-etických hraníc jednotlivca.
V tejto "trápne modernej dobe", kde slová askéza či utrpenie stratili úplne svoj význam a nahradil ich hedonizmus či egoizmus sa hranice chápu negatívne, ako niečo, čoho synonymom je obmedzovanie. V skutočnosti morálno-etické hranice tvoria a pri dodržiavaní zaručujú slobodu a práva, dokonca vo všeobecnosti, pretože nie hranice ale politika v nich sú dôvodom nepokojov.
Je to usporiadanie postavené na objektívnej pravde a spravodlivosti, zaručujúce a vyžadujúce od každého to isté. Žijeme ale v spoločnosti, ktorá odmieta objektívnu pravdu a tvrdí: „To čo je pravda pre teba, nemusí byť pre mňa.“ Alebo: „Každého názor je rovnako dôležitý.“ Takéto postoje dehonestujú spoločnosť pretože existuje pravda a ňou je objektívna pravda, o ktorej pravdivosti sa nedá diskutovať, v opačnom prípade vzniká chaos. Nemá význam viesť debaty o tom, či 1+1=2. Môžeme len vysvetliť prečo je to tak.
Existujú normy pre morálno-etické hranice, ktoré majú dnes však podoby svedomia jednotlivca, čo znamená- koľko druhov svedomí toľko hraníc resp. koľko ľudí toľko hraníc. Vytvárame si vlastnú pravdu- hranice formované svedomím, ako odpoveď na učenie, riadiť sa vždy vlastným svedomím. Je ale ešte dôležitejšia povinnosť, a to hľadať a formovať svedomie podľa objektívnej pravdy, pretože to ona určuje čo je dobré a čo zlé a jej sa podriaďuje úsudok.
Môžeme povedať násilníkovi či vrahovi, že to čo urobil je zlé, ak mu svedomie vraví opak? Musí teda existovať objektívna pravda, norma platiaca pre všetkých, a tým je poriadok daný Bohom. Lebo ak moje svedomie určuje čo je dobré a čo zlé, tak potom je aj morálka len tým, čím chcem ja, aby bola.
Žitie nebezpečnej vlastnej pravdy spôsobuje buď pokrytectvo, ktoré si vytvára hranice menšie a prísnejšie ako je objektívna norma, zmenšuje si svoj daný priestor na pohyb, čo zatemňuje úsudok, je otrokom svojej pravdy, oslabuje svoju schopnosť brániť sa zlu, žije v klamstve a napätí, ktorého uvoľnenie pod vplyvom padlých túžob pácha ešte väčšie škody. Alebo egoizmus, pôžitkárstvo, žiadostivosť, zvrátená sebecká láska, ktorá hranice naopak zväčšuje, zavádza a oslepuje, nerešpektuje poriadok, ničí slobodu a práva a často vytvára „kultúru smrti.“ (interrupcia, eutanázia...)
Nájdenie a dodržiavanie objektívnej pravdy sa vzťahuje na celého človeka a zahrňuje experiment života spočívajúci v ceste viery, lásky a nádeje. Inými slovami: „Miluj a rob čo chceš.“ (sv. Pavol)
