Dnes je generácia Husákových detí najsilnešou skupinou produktívneho veku. Je už jasne prítomná vo všetkých sférach spoločenského života v kľučových pozíciách. V ekonomike, školstve, zdravotníctve, politike, kultúre i v médiach. Bola plodená v dobe absolútnej schizofrénie a stihomamu. Ako signál spoločenskej rezignácie na správu vecí verejných v znásilnenej krajine. Ľudia hladali cestu úniku pred zmenenou realitou vo vlastnom svete svojich najbližších. Samozrejme populačná krivka stúpala aj z úplne bežnej a na každom režime nezávislej reprodukčnej potrebe človeka. Dobové podporné opatrenia hmotného zabezpečenia vtedajšieho komunistického režimu dali deťom celej dekády rokov sedemdesiatich, tak trochu ironizujúci názov Husákové deti. Faktom je, že populačný boom nastal a oproti predošlej dekáde rokov šesťdesiatich pôrodnosť priam explodovala.
V “normalizovanom” štáte poučenom z krízového vývoja súdruhom krajčírom sa na vrch tela uvrhol komunikačný súmrak, no jeho spodok sa naopak k aktivite podnecoval. Tak či onak, vďaka súhre všetkých spomínaných okolností sú dnes roky sedemdesiate zastúpené v populácii v takomto veľkom počte.
Hoci spomienky na detstvo sú vždy pekné, hodnotovo to v totalitnom štáte bolo organizované proti ľudskej prirodzenosti slobodne sa rozhodovať. Čierne bolo biele a naopak. Doma sa rozprávalo inak ako na verejnosti. Režimom zastrašovaní ľudia sa báli politicky prejaviť. Prejav iný ako oficiálny doktrínou akceptovaný, mohol mať pre jeho nositeľa, ak na ňom trval, katastrofálne následky. Váš osobný, spoločenský a rodinný status sa mohol zmeniť zásahom režimu v podstate okamžite. Bol to čas vnútorného disentu. Ale i čas jasne oddelenej slobody a neslobody, spravodlivosti a nespravodlivosti. Ak ste ju prekonali, boli ste vnútorne slobodný i v čase neslobody. Samozrejme aj za cenu toho, že ste boli ochotný robiť kuriča s vysokou školou, či si posedieť vo väzení. Väzenie bola možnosť pre tých najodhodlanejších. Bol to čas, keď mesto bolo oblepené plagátmi vášnivo oblizujúcich sa gerontov s hustými obočím. A nebola to žiadna LGBT kampaň. To bol len vizuálny obraz zvrátenej chuti slepej uličky milnej idey dejín. Bol to čas, keď sa zdalo všetko nemenné - Varšavská zmluva, Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, Zväz sovietskych socialistických republík. Bol to čas večných čias, ktoré síce boli, ale potom sa paradoxne na vzdor názvu pominuli. A s nimi sa pominuli aj všetky dogmy, doktríny a vitríny s bustičkami zblúdilých tvárí.
Ako plynul čas, tak detská generácia rokov sedemdesiatich zmenila krátke nohavice za obleky, pieskoviská za roboty. Štát sa zbavil totality a demokratický systém sa v krajine uberal cestami kľukatými s pravými i ľavými odbočkami. Absolvovali sme štvrťstoročie rôznych zmien v istom spoločenskom vývoji. Občas štátu na ceste zlýhalo riadenie, niekedy zrýchlil, inokedy spomalil. Zažil svoje horory i komédie, politické lásky z rozumu aj nerozumu, čistú blbosť i prezieravé rozhodnutie.
Dnes tu stojíme na kruhovom objazde slobodných volieb po deviaty krát za sebou. Nikdy nevieme, z ktorej strany z nich výjdeme a kam. Tak uvidíme, akú generačnu pečať na svojej dobe zanecháme. Aký model správania sa jednotlivca, rodiny či spravovania štátu tu našim deťom ponecháme. Akú kvalitu života, vzdelania, zdravia, slobody, identity, spoločenskej empatie, myslenia v krajine dosiahneme. To nevieme, možno sa dnes večer niekam posunieme.
V našej generácii má veľa ľudí v svojej dna od svojich predkov schopnosť nevidieť, nepočuť, nehovoriť. Keď sa deje niečo zlé, nespravodlivé, aktivujú v sebe ten odkaz a potlačia v záujme zachovania ich osobného komfortu empatické prejavy . Rovnako majú v sebe poznanie, že zmluvy sa môžu uzatvárať sučastne aj s Kristom, aj s diablom, ak treba. Vedia tiež, že poslúchať a poslúchať a ešte raz posluchať až za hrob, ale nie pravdu, ale lož, je často osobne veľmi výhodné.
Moja generácia má v sebe aj esenciu slobody - autentickú, rebelskú a nespútanú. Vie aj stáť s nohami pevne na zemi a vo svojom osobnom presvečení byť nezdolateľná. Je to moja generácia, mám ju rád.
Verím, že do organizácie a charakteru tohto štátu dá to lepšie, čo je v nej. Verím, že sa aj majstri pera, čo tu o tom všetkom píšu, nebudú podobať viac na Kohouta či Mnačka v rokoch päťdesiatich. Ale na Kohouta a Mňačka z rokov šesťdesiatich. Prial by som im, aby sa im to podarilo čo najskôr, lebo médium ako budovateľský tlampač jednostranných odrhovačiek žiadnu katarziu v spoločnosti ani v politike neprinesie. Len názorovú segregáciu a nenávisť. A to rozhodne nie sú emócie tmelu.
Schody sa zametajú vždy zhora. Platí to aj v politike i v spoločnosti. Tam sa nastavuje kultúra a pravidlá fungovania. Keď sa na najvyššom poschodí niečo odpustí, prepečie, zakamufluje, nižšie to už bude vždy len o poznanie horšie. Vydeľovanie sa - s tým áno a s tým nie, osobné útoky a iné nevhodné prejavy v bežnom živote sú odsúdené na neúspech. V prejave politických reprezentácií uchádzajúcich sa o dôveru voliča platia rovnaké zákonitosti. Dnes prehovorí hlas ľudí, hlas boží, pokorne počúvajme.
