reklama

Memento mortis, Apollo 16.6.1944

Apokalyptické výjavy na 10 hektároch priemyselnej zóny Bratislavy. Obraz absolútnej skazy ako z knihy Genesis. Informačné embargo na priebeh, rozsah a dôsledok bombardovania padlo okamžite.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keď sú zblúdilé elity štváčov v konflikte s celým svetom, limity vlastnej existencie sú smrtiace. 

Júnový piatok. Lenivé pomaly až letné ráno v hlavnom meste. Fúzatý chlapík, vyšší súdny úradník vstal, pomotal sa po bytíku, hodil do gala. A odkráčal tých svojich obligátnych tristo krokov do práce pešo. Ako vždy. Justičný palác v Bratislave bola uprostred štyridsiatich rokov minulého storočia moderná, priestranná administratívna budova postavená v monumentalistickom štýle. Stála samostatne, začlenená do prvorepublikovej modernej štvrte. Celá nová zástavba bola situovaná na periférii mesta. Okolie okrem činžiakov dotváralo pár parkov so stromami, zeleňou a trolejbusovou traťou. Neďaleko pri Medickej záhrade viala vlajka so svastikou. Bolo to veľvyslanectvo vodcových ambasádorov v Tisovej rebublike. Juhovýchodne od Justičáku bola filiálka železničnej stanice a za ňou polia bulharských záhradníkov. Juhozápadne sa rozprestieral Ondrejský cintorín. Za ním pár krokov stála priemyselná zóna mesta. Káblovka, Klingerka, Apollka. Apollo kolos z trubiek, armatúr a nádrží v ktorom prúdilo a spracovávalo sa čierne zlato. Desať hektárov s vlastnou infraštruktúrou s veľkým riečnym prístavom a železničným prekladiskom. Apollo bola ropná rafinéria, strategická fabrika Rakúsko-Uhorska, prvej republiky i Tisovho štátu. Svojimi produktmi poháňala všeličo v štyridsiatomštvrtom, nepochybne i Hitlerove tanky. Na tú dobu to bol hypermoderný technický kolos s veľkou výrobnou kapacitou na spracovanie ropy. Vo fabrike pracovalo pár chlapíkových kamarátov. Rovnako ako on - prešporákov. Národnosť sa neriešila, hovorili jednou rečou. Jazykom, ktorému všetci rozumeli. Bola to slovenčina, nemčina, maďarčina. Chlapík ovládal túto reč excelentne slovom aj písmom. Plynulo prechádzal v komunikácii do každej z jej troch jazykových súčastí, podľa toho v akej reči sa z dotyčným podzravili. Jeho otec bol v Rakúsko-Uhorsku učiteľom. On - jeho syn v prvej i v Tisovej republike pracoval ako súdny úradnik. Niečo vedel aj z chorvátčiny, nakoľko mal dom i v Devínskej novej vsi a tá tvorila spolu s Burgenlandom ucelenú Chorvátsku usadlosť. Za Rakúsko-Uhorska to bol extravilán Pressburgu a patril do Uhorska. Ľudia odtiaľ chodili do Pressburgu pracovať. Písal neskutočne úhladeným písmom, ovládal aj perfektne švabach - špeciálne nemecké písmo. Bol to pedant. V ten piatok nič v Bratislave nenasvedčovalo, že by to mal byť niejak výnimočný deň. Prišiel do práce, stôl plný spisov. Natiahol si úradnícke rukávy na predlaktia a začala sa práca. Deň ako každý tretí, povedalo by sa. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keby sa doobeda krátko pred desiatou neozval silný kvílot zlej predtuchy mestom. Letmo pozrel na oblohu spoza otvoreného okna. Veľké strieborné lietadlá leteli za sebou nezvyklo nízko. Prilietali z Burgenlandu súbežne s riekou. Detonácie. Silné explózie - jedna, druhá, tretia. Ohlušujúci hluk jednotlivých výbuchov splýval, nedal sa už vôbec sluchom oddeliť. Zlovestný zvuk sirén a more prachu v nárazových vlnách sa šíril mestom. Otrasy. Zem sa chvela. Celá budova sa chvela. Zvuk z výbuchov sa ozýval celým areálom Justičného paláca v desivej ozvene. Rinčali sklá okien, niektoré sa rozsypali na zem. Rozbité sklo a prach z omietok sa rozložili v kanceláriach. Na oblohe lietadlá veľké ako domy, v striebornom odlesku sústredene rozsievali skazu. “Veľká úzkosť bol ten pocit, čo som vtedy mal,” povedal. “Mal som taký strach ako nikdy pred tým, ani potom. Na prelety spojencov a ich kondenzované čiary sme už boli zvyknutí. To nebeské divadlo sme videli pomerne často. Zomknuté letecké formácie preleteli a bol pokoj”. Na úrade nastal chaos. Ľudia bežali do krytov, niektorí proste len von z budovy. V existenčnom strachu nik nevedel, čo v tú chvíľu je vlastne v meste cieľom. I keď nálet bol veľmi presný, aj tak padali bomby i mimo areálu Apollky a riečneho prístavu. Leteli aj ďalej - do mesta, do obytných zón. Na okolie “Šafka”, “Jakubáku”, Vuka Karadžiča so železničnou stanicou, Šoltesovej, Dunajskej, Grosslingovej. Bomba padla aj na chlapíkov činžiak, kde býval. Bol to 250-kilový “macek”. Prerazil strechu a dve podlažia, ale nakoniec ostal stáť nevybuchnutý medzi múrmi. Mali šťastie. Štvorpodlažný objekt bol síce poškodený, ale stál. Iné toľko šťastia nemali. Bomby svojou explozívnou silou štvorpodlažné budovy celkom vykuchali. Z činžiakov ostali len obvodové múry opierajúce sa o susedné budovy. Opravy a odstránenie škôd po bombardovaní platil štát. Ľudia mohli časom znova bývať. To bol jeho autentický zážitok z toho dňa. Ostatné už hovoril len sprostredkovane. Keď reprodukoval spomienky kamarátov, čo absolvovali nálet na Apollku priamo vo fabrike.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tí povedali, že sirény sa rozozvučali vo fabrike až s prvými výbuchmi. Teda neskoro. Vybiehali z pracovísk v tom, čo mali na sebe. Aj keď mimoriadne situácie nacvičovali, pomerne často, nastal chaos. Všetky kryty vo fabrike boli pod zemou, niektorí utekali do nich. Jeho kamaráti ale nie. Bežali z fabriky von do mesta. Pracovali v administratívnej časti. Mali to k bráne z areálu bližšie ako pracovníci výrobných prevádzok. Inak bol všade múr a železničné vlečky s cisternami plne naloženými horľavými surovinami. Horľaviny rôzne uskladnené stáli všade. Celé vlaky, aj s lokomotívami. Stálo tam aj množstvo nákladných áut i inej techniky. Bežný pracovný zhon, prevádzkovo veľmi živej fabriky. V celom areáli boli uložené tiež sudy s pohonnými hmotami. Ropná rafinéria z pohľadu svojej činnosti je ako jedna veľká “syrka”. Američan to vedel. Priletel a škrkol o ňu. Dvestopädesiat a päťsto kilovými bombami. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bežali, bežali ich stovky, stovky zamestnancov, ale i pracovníkov iných firiem von z horiaceho pekla len so svojím holým životom. Jeden z nich sa otočil a povedal chlapíkovým kamarátom: “Musím sa vrátiť po veci, tašku, plášť je nový…” Tak malicherné, tak ľudské, proste skrat… V behu ešte na neho stihli zakričať, nech to nerobí, nech uteká ďalej s nimi. Nedal si povedať a vrátil sa. Navždy. Oni utekali ďalej a prežili. Nie však bez následkov. Únikovú cestu im lemovali zo všetkých strán nové a nové výbuchy. Tlakové vlny ich pri behu zrážali k zemi. Pre prach už ani nevideli a lapali po dychu. Kosili ich vzduchom letiace šrapneli všetkého možného a prskajúca horiaca ropa, nafta, benzín, petrolej. Len v silnom pude sebazáchovy vstavali zo zeme mnohí už zranení, bežali von z fabriky do mesta. Bol to armagedon na desiatich hektároch zeme uprostred tak pekného dňa. Zásahy dostali aj niektoré ropné zásobníky, ropné cisterny na vlakových vlečkách i prepravné sudy. Všade sa rozlievala horiaca ropa, benzín, nafta, všetky chemikálie. Horiace deriváty zalievali kryty. Tí, čo tam hľadali útočište, za živa uhoreli, neostalo z nich nič. Alebo sa udusili, pre obrovský žiar z plameňov, ktorý spotreboval všetok kyslík v okolí. Vzduchom lietali šrapnely, kusy kovu z ropných armatúr, tehly. Pohaňané ničivou silou explózií lietali ďaleko do okolia. Po areáli zmätene pobehovali splašené ťažné kone. Niektoré ostriekané horiacou ropou ako živé pochodne. Horeli aj ľudia, bolo veľa popáleních. Rúcali sa domy. Všetko v ničivom tanci smrti, čo trhal bubienky. Apokalyptické výjavy absolútnej skazy priemyselnej dominanty na Dunaji v priamom prenose očí bojujúcich o prežitie. Zahynuli desiatky a zranili sa stovky ľudí. V závere náletu už všetko horelo ako keby jedným ohňom. Čo nestihlo újsť, ostalo tam. Čierny dymový kúdel nad mestom stúpal takmer kolmo k oblakom. Živil ho neskutočný horiaci žiar ropy. Z jeho troch kamarátov prežili dvaja. Obaja so zmeneným zdravím. Jeden mal perforované bubienky, druhý dostal zásah šrapnelom a kríval celý zvyšný život. Nálet zmenil fabriku na nepoznanie. V rámci komentovania záchranných prác si spomínam na jeden ich popis. “Vracali sme sa do objektu. Už z diaľky sme videli zo zadu človeka v statickej pozícii kľačiaceho a nazerajúceho do kanálu na zemi. Vyzeralo to, ako keby na niekoho do toho kanála volal. Išli sme k nemu na pomoc. Keď sme prišli bližšie, tak sme videli, že ten klačiaci muž nazerajúci do kanála nemal hlavu. Ostané nálezy toho dňa boli ešte horšie”. Devastácia, deštrukcia kobercového náletu bola enormná. Američania ho zhodnotili ako úspešný. Pre istotu sa ešte raz o tri mesiace neskôr vrátili a fabriku definitívne premenili na mesačnú krajinu. Na tom mieste sa už nikdy neobnovila. Aj šokované mesto sa po nálete vyľudnilo. Bratislava, stotridsaťtisícové mesto na brehu veľtoku sa až do skončenia vojny nepovažovala za bezpečnú. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V kontraste so spúšťou, ktorú previedla sebavedomá americká letecká eskadra sa ukázala naša neschopnosť vojensky takejto hrozbe čeliť i včas varovať obyvaťeľstvo. Informačné embargo padlo vhod. Bránilo veci viac nerozpitvávať. Naopak propaganda krycích tém pracovala na prvé obrátky. Z ampliónov zneli absurdné demagogické ľudácke prejavy. Splietajúce konšpiratívne bludy o spiknutiach národných, medzinárodných, konfesných, hecujúce k ideovému heroizmu. Nezmyselné tvrdenia prezentované v slovnej “hantírke” dobovej propagandy. Aj ich uletenosť formovala vnútorné rozhodnutie mnohých ľudí z vtedajšieho mocenského “establishmentu” krajiny vystúpiť proti nim s ozbrojeným odporom. Proti týmto, ale aj iným systémovým nezmyslom Tisovej republiky. S Amerikou sme boli vo vojnovom stave už dávno. Vlastným veľkohubým vyhlásením vojny. So Sovietskym zväzom sme boli tiež vo vojnovom stave s praktickým podielom na invázii. Vojensky sme napadli a okupovali aj časť Poľska. Masovo sme sa zbavovali vlastných občanov na základe pomýlených zákonov. Najprv sme ich izolovali vnútri vlastnej spoločnosti. Neskôr zbavilli akýchkoľvek práv a ľudskej dôstojnosti. Arizovali sme ich majetky. A potom stlačených do dobytčákov sme ich transportovali z krajiny. Na smrť. Správny a manipulačný poplatok za tento exces bol stanovený na päťsto korún za osobu… To bola vnútorná a zahraničná politika Tisovho štátu. Apokaliptická vízia rotujúca v čoraz rýchlejších obrátkach po špirále smrti. Tak hanebnú dobu národný pátos neprebije. Nikdy. Iba ak ako lož. Ale tá má krátke nohy. Národné povstanie bol bezpochyby štátny prevrat, organizovaný zdravým úsudkom. Pre ľudácku elitu Tisovej republiky bolo povstanie zrkadlom ich budúceho osudu. V národnom povstaní sa stretlo spoločne v zbrani záujmovo, politicky, konfesne i etnicky veľmi rôznorodé združenie ľudí. Jednotiacim prvkom odporu bolo ale celkom nepochybne abnormálne zvrhlé spoločenské zriadenie so skríženou lepkou a hnátmi. Po americkom nálete sa časom prehnal krajinou i mestom v pozemných operáciách wehrmacht i rudoarmejec. Boli to hnusné vojnové roky hľadajúcej sa Európy. 

Som rád, že Európa sa nakoniec v štyridsiatom piatom našla s kompasom z Nového sveta v ruke. A ešte viac som rád, že súčasný Génius loci nás i Európy je “Óda na radosť “ a nie medzinárodný či vnútorný konflikt, riešený s prstom na spúšti odistenej zbrani. Každá povojnová generácia nášho kontinentu si tú ódu na radosť musí ustrážiť v rámci svojej doby, aj mi. Ako memento mortis z vojnovej vravy.

 

Pavol Nemec

Pavol Nemec

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Predstav si . . . "možno si myslíš , že som rojko , ale nie som sám, dúfam, že sa jedného dňa pripojíš a svet bude žiť, ako jeden" J.W.Lennon Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu