Základom tejto filozofie je, aby všetko vyriešil trh a aby štát zasahoval do ekonomiky čo najmenej. Tak to má byť podľa neoliberálov aj v časoch hospodárskej krízy. Načo sa starať o ľudí? Načo im pomáhať zo sociálneho hľadiska? Načo podporovať verejné investície a naštartovať ekonomický rast? To všetko narúša „božský" trh, ktorý všetko najlepšie vyrieši sám. Že to bude chvíľu bolieť? Nech. Že možno pomrú dáki ľudia od hladu? Nech. Že v spoločnosti bude rásť napätie? Nech. Neoliberálov to nezaujíma. Ako v tom vtipe - však keď je vysoká nezamestnanosť na východe, je to len signál trhu, že „šícko zrobené", tak čo má čo štát vymýšľať?
Slovensko takýto prístup dlhé roky viedol do pasce, z ktorej sa dnes márne snaží vyslobodiť. Je to pasca minimálneho štátu, ktorý tu programovo zaviedla slovenská pravica. Štát okyptila o všetky významné právomoci; znížila úroveň prerozdelenia bohatstva na najnižšiu možnú úroveň; prenechala všetko na trhovú džungľu. Dokonca aj v čase krízy odmietla ponúknuť rastové stimuly na naštartovanie ekonomiky a podporu zamestnanosti. Namiesto toho pravica len škrtala a škrtala. A nezmyselne sa držala reaganovskej filozofie, že štát nie je riešením problémov, ale zdrojom problémov. Výsledok vidíme na východe už celé roky: nezamestnanosť, nerovnosť, chudoba a sociálna zraniteľnosť. Takto to končí, keď sa od zeleného stola rozhodne, že sa bude slepo nasledovať neoliberálna ideológia.
Ponúkame alternatívu: trh všetko nevyrieši, potrebujeme silný štát. Taký štát, ktorý nebude alibisticky nechávať životnú úroveň svojich občanov iba na slepú ruku trhu. Taký štát, ktorý si dobre uvedomuje, že neplatí, že „šícko zrobené". Naopak, máme pred sebou veľa roboty. Slovensko potrebuje rásť a štát tento rozvoj musí podporovať. Inak nám ostanú len vtipy, ktoré budú ľuďom pripadať čoraz menej zábavné.
