Začnime otázkou korupcie. Každý, kto pozná politickú situáciu v Európe, vie, že najväčšie korupčné škandály sú spojené s pravicovými, nie ľavicovými politikmi, stačí si spomenúť na kauzy bývalého nemeckého kancelára Helmutha Kohla, francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca či na korupčné aféry chorvátskeho politika Iva Sanadera, nehovoriac o škandáloch Silvia Berlusconiho. Všetko pravičiari.
Čo sa týka zadlžovania, kontrast medzi tvrdeniami pravicových politikov a realitou v Európe je ešte krikľavejší. Štáty, kde dlhé desaťročia vláda sociálna demokracia, napríklad Švédsko, Dánsko či Nórsko, tradične dosahovali prebytkové rozpočty a dodnes majú najvyššiu kvalitu života občanov podľa všetkých dostupných štatistík. Naopak, štáty, kde desiatky rokov vládla pravica, ako napríklad Írsko či Taliansko, patria k tým najzadlženejším v Európe.
Nehovoriac o tom, že to boli práve sociálnodemokratickí politici, ktorí sú známi naštartovaním ekonomiky a konsolidáciou verejných financií, spomeňme si len na reformu pracovného trhu zo strany nemeckého socialistického kancelára Gerharda Schrödera či na reformy v prospech hospodárskeho rastu zo strany Tonyho Blaira a Billa Clintona.
Sociálni demokrati vždy patrili k najzodpovednejším hospodárom a čo je pre ľudí najdôležitejšie, vždy dokázali ekonomický rast kombinovať aj s rastom zamestnanosti a solidarity. Politologické fakty hovoria jasnou rečou. Možno by to vedeli aj predstavitelia našej pravice, keby sa o európsku politiku úprimnejšie zaujímali, nielen ju populisticky kritizovali.
