Naša rodina má šťastie, lebo tak ako sa stará o hroby celej famílie môj bratranec Pali, tak sa nestará hádam nikto na svete, klobúk dolu! Ondrej Liker Áchim, lebo o ňom bude reč, také šťastie nemá. Jeho, hádam najväčší pomník na celom cintoríne bol neupravený, zízal prázdnotou, zničenou ohrádkou, a o tých troch zanedbaných „mini" hroboch vedľa neho (manželka, syn a Ernest Medveď) ani nevraviac. Spomínal som už, že o tomto poslancovi Uhorského snemu zo začiatku XX. stor., zakladateľovi Sedliackej strany a najväčšiemu Slovákovi z Čaby o ktorého činoch kolujú(kolovali) legendy, práve prekladám. Ide o súbor prednášok, ktoré odzneli vlani pri príležitosti centenária jeho úmrtia. Vo všetkých prednáškach sa vraví o ňom s úctou, zanietene a s patričnou hrdosťou. Len o ten hrob(hroby) sa nemá kto postarať. Možno ho mestskí poslanci Čaby v roku 2001 aj preto nechceli zaradiť medzi čestných občanov mesta, že by sa o tie hroby museli postarať. Ktovie... Keď človek prekladá takéto texty vžíva sa do danej doby, postáv, udalostí. A tak ma, stojac pri našich pekne upravených hroboch, ktoré sú cez uličku hneď vedľa a oproti tomu zanedbanému Áchimovmu, prepadli doslova živé predstavy spojené s jeho životom. Prvá sa akosi prirodzene vynorila tá o jeho pohrebe, ktorý bol a naveky zrejme aj zostane, najväčším pohrebom aký kedy Čaba zažila. Stojac pri hroboch tých mojich, ktorí odpočívajú prakticky pri Áchimovi, som priam videl a cítil ten vyše dvadsať tisícový dav, ktorý ho na toto miesto prišiel odprevadiť. Počul som pohrebnú reč, ktorú slovensky predniesol jeho priateľ evanjelický farár Ján Koreň, počul som vzlyky a plač smútiacich spojený s tichou prísahou..."Ondriško náš, ňigda na teba nezabudneme...nigda!" Hát zabudli...
A tak keď sme premoknutí odchádzali z cintorína vravím tým svojim: „Jedno je isté, keď zomriem nechcem mať žiadne miesto posledného odpočinku, žiadny hrob, pomník, žiadny...nechcem aby bol taký smutný a opustený ako ten Áchimov. Chcem si voľne lietať vo vetre, plávať v Dunaji, v mori, v oceánoch..." Iba prekvapene pozreli. Celou cestou sme potom mlčali, a kým sme prišli domov aj dážď prestáv padať.
