Človek je sociálne založená bytosť, a tak sa prirodzene snaží začleniť do sociálneho prostredia v ktorom žije. Súčasťou tejto rôznorodej sociálnej identity je aj identita etnická, či lepšie povedané národná, o ktorej sa v poslednom období v kruhu Slovákov v Maďarsku dosť veľa diskutuje. Zdá sa, že desiata generácia tu žijúcich Slovákov prehráva posledný(?) boj o zachovanie svojej národnej identity.
Žiaľ, ľudia na Slovensku majú o Slovákoch žijúcich v Maďarsku značne skreslené predstavy. Možno aj preto sa v poslednom(?) období ozývajú zo Slovenska hlasy, ktoré tvrdia, že Slováci v Maďarsku už prakticky ani nežijú, že nevedia po slovensky, že sa k svojej národnosti nehlásia, že sa už úplne asimilovali a pod. Je pravda, že ich je biedne málo, ale ešte stále sú, a práve im všetkým by som chcel týmto článkom zložiť svoju poklonu, lebo Slováci to v Maďarsku nikdy nemali, a ani dnes nemajú, ľahké.
Ťažké to bolo predovšetkým pre tých, čo sa tu narodili a žili v tomto regióne počas viacerých generácií. Dnes tu na Dolnej zemi žije(dožíva?) už desiata generácia našich slovenských predkov, ktorí sem prišli z hornouhorských stolíc pred takmer tristo rokmi(1718) a ktohovie, či bude ešte aj tá jedenásta. Tých desať predchádzajúcich prežilo vďaka nesmiernej pracovitosti, pevnej viere a silnému pocitu spolupatričnosti, ktorý môže vzniknúť iba v spoločenstve, ktoré žije v cudzom prostredí, ďaleko od svojej materskej krajiny.
Prvé tri generácie, približne do konca 18. storočia, to mali z hľadiska identity pomerne ľahké. Spoločný jazyk, tradície, kultúra a silná spoločná evanjelická viera im pomohli vytvoriť, udržať a rozvíjať veľmi stabilnú, vzdelanú a pomerne bohatú slovenskú komunitu, spravidla bez zmiešaných manželstiev, ktorá nemala ani najmenšie pochybnosti o tom kto je a kam smeruje.
Ďalšie dve generácie, do druhej polovice 19. storočia, toto materiálne a duchovné dedičstvo svojich predkov oduševnene rozvíjali a obohacovali. Boli to pomerne pokojné, vzrastajúcim blahobytom naplnené roky, ktoré trvali až do Rakúsko-Uhorského vyrovnania. Môžeme smelo povedať, že prvých 150 rokov bola slovenská národná identita našich predkov silná a viera neotrasiteľná. Veď napr. podľa Ľ. Haana (Pametnosti Békeš-Čabánske, r. v. 1866) mala Čaba v r. 1857 26 705 obyvateľov, z toho 20 671 Slovákov a ešte viac evanjelikov a.v. Bola najväčším slovenským mestom mimo územia dnešného Slovenska a väčšia, ako mnohé vtedajšie slovenské mestá v Hornom Uhorsku. Dolná zem žila vždy na okraji spoločenského života v Uhorsku, a tak sa jej prebúdzanie a sebauvedomovanie maďarského národa dotklo o niečo neskôr. Preto mohol napr. na Dolnej zemi, v Sarvaši, v roku 1898 po slovensky maturovať aj M. R. Štefánik, teda v čase, keď v Hornom Uhorsku boli slovenské gymnáziá už dávno zatvorené.
Určite najťažšie roky prežívali nasledujúce tri generácie Slovákov. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní nastalo pre všetky národnosti v Uhorsku, a neskôr v Maďarsku, ťažké obdobie. Štátna doktrína uplatňujúca teóriu jedného štátu, jedného národa, pretavená do zákonov o štátnej službe, školských zákonov, či zákonov o používaní jazyka a iných, bola spojená so silným asimilačným tlakom a takmer spôsobila zánik etnických menšín. Pomaďarčovali sa mená a uzatváralo sa čoraz viac zmiešaných manželstiev. Napriek tomu sa aj tieto generácie Slovákov na Dolnej zemi držali statočne. Prežili Apponyiho zákony, rozpad Rakúsko-Uhorska, po ktorom sa stali akoby disidentmi proti svojej vôli, a prežili aj veľmi nepriaznivé medzivojnové obdobie. No takmer neprežili ten povestný posledný klinec do hlavy, ktorým bola tzv. povojnová výmena(?) obyvateľstva. Veď ešte tesne po II. svetovej vojne tu žila veľmi silná komunita Slovákov. V Čabe, v Slovenskom Komlóši, v Sarvaši, v Pitvaroši, v Bánhedeši a na mnohých ďalších miestach, sa v tých časoch ozývala slovenčina na ulici, na trhu, v krčmičkách, futbalových zápasoch, plesoch a zábavách, dominovala v rodine, existovali jednojazyčné slovenské školy...
Umelo, či lepšie povedané, politicky vyvolané presídlenie, ktoré malo na jednej strane pomôcť „zbaviť" sa Maďarov žijúcich na Slovensku, a na strane druhej zmierniť zlý dojem z vyhnania Nemcov, zasadilo tunajším Slovákom ranu, z ktorej sa už nikdy nespamätali. Presídlenie tisícok Slovákov spôsobilo, že vyššie menované mestá a dediny navždy stratili svoj typický slovenský charakter.
A tak tu máme posledné dve generácie, deviatu a desiatu. Kým tá deviata sa z toho šoku, ktorý jej spôsobila „výmena" obyvateľstva nikdy nespamätala, a v časoch proletárskeho internacionalizmu sa príliš neprejavovala, tak tá terajšia desiata, už istý čas, hlavne po páde komunizmu, dáva o sebe celkom pekne vedieť. Napriek tomu, že spoločenská klíma, pokiaľ ju politici nezamútia, je oveľa priaznivejšia, to však ani ona nemá vôbec ľahké. Ale... po prevrate sa mnohí prebudili, prestali sa hanbiť, zapojili sa do systému menšinových samospráv, smelo a nahlas sa prejavujú, píšu, diskutujú, politizujú... Bojujú za udržanie škôl, slovenského jazyka, kultúry, tradícií, ale aj za zachovanie osobnej i spoločenskej identity. Trápi ich, že ich je tak málo, niekedy pochybujú o význame svojich snáh, bojujú o každého mladého človeka, tešia sa každému úspechu, presviedčajú vlády a ľudí na Slovensku, že ešte sú, že by sme na nich nemali zabúdať, ani ich zatracovať. Mnohých z nich poznám osobne, mnohých z počutia, s mnohými sa deň čo deň stretávam... Viem, že sú medzi nimi aj takí, čo nielen rozprávajú, ale aj hútajú a snívajú po slovensky. Po tristo rokoch žitia v „cudzine"! Je to nesmierne sympatické, lebo sa tak deje v časoch, keď už prvá generácia našich novodobých emigrantov (doma často „veľkých" Slovákov) nevie po slovensky, a my sa im klaniame div nie až po zem, kým pre týchto tu v Maďarsku, akosi nevieme nájsť ani jedno slovko obdivu, uznania, či úcty, ktoré si zaslúžia, z času na čas tak veľmi potrebujú, a ktoré by im naisto spôsobilo radosť a dodalo nových síl do zápasu o vychovanie a záchranu jedenástej generácie Slovákov na Dolnej zemi.
Asi som Vám tu nič nového nepovedal. Vlastne som chcel iba poprosiť o nasledovné: ak sa sem na Dolnú zem niekedy zatúlate, nezabúdajte, že tu už nežijú tisícky Slovákov ako kedysi a neobviňujte z toho ani ich, ani Maďarov (tí dnešní za to určite nemôžu). Radšej sa potešte každému slovenskému slovu, lebo to, že ho tu ešte aj po 300 rokoch môžete po tom všetkom počuť, je doslova taký menší zázrak. Zázrak, ktorý dúfajme, ešte chvíľu vydrží. Ak pre nič inšie, tak aspoň preto, aby sa kosti našich predkov nemuseli v hrobe obracať...
PS.
Samozrejme, že ten hold patrí všetkým Slovákom v Maďarsku a nie iba tým dolnozemským, ktorých tu spomínam. Nakoľko však takmer všetky kosti mojich predkov ležia tu na Dolnej zemi, dúfam, že mi to tí ostatní odpustia, že som to napísal tak, ako som napísal...
