Zachránila tunajších Slovákov, ich školy, ich ľubozvučnú slovenskú reč, kultúru, zvyky, piesne i vieru. Stále to platí! A za tie tri dni, čo som tam bol, som dospel k názoru, že hlavným mestom Slovákov na Dolnej zemi už dávno nie je Čaba ako kedysi, ale Nadlak. Nebolo to pre mňa žiadne prekvapenie. Ale keď som tu, naveky mi prichodí na rozum tá istá myšlienka, že to len vďaka tej hranici. Veď ak by sa bola po Trianone vytvorila len o päť kilometrov južnejšie, tak sa tu dnes tento krásny festival slovenskej ľudovej piesne naisto nekoná, slovenčina by sa neozývala zo všetkých strán a aj Nadlak by mal pravdepodobne rovnaký osud ako neďaleký Pitvaroš,odkiaľ sa po vojne na Slovensko vysťahovala takmer celá dedina. Zostalo len zopár rodín. Janko Sutyinszky, ktorý bol tým predsedom poroty, je rodák z Pitvaroša. Jeho dedina už dávno nie je slovenská. On - ako jeden z mála - áno. Keď sme sa po troch príjemných dňoch okolo polnoci vracali cez Pitvaroš späť do Čaby, bol akýsi zamyslený. Videl som na ňom, že mu nie je všetko jedno . „Tak ako si sa cítil v Nadlaku?"- pýtam sa. „Vieš Paľko," vraví mi, „toto ti mi bou ako taký balzam na dušu". „Ver, že aj mne"- vravím mu. Veď počuť na ulici pred kultúrnym domom trojročného chlapca z Nadlaku, ako írečitou slovenčinou naliehavo vraví svojmu otcovi: „...tatko! šťať mi načim!" sa môže prihodiť len tu - v Nadlaku, v tomto „novom" hlavnom meste Slovákov na Dolnej zemi.
Nové hlavné mesto Slovákov na Dolnej zemi
Po dlhšom čase som bol opäť v Nadlaku. Koncom minulého týždňa sa tam konal Festival sólistov slovenskej ľudovej piesne .Niesol som tam predsedu poroty , tešil som sa na pár známych, ktorých som dávno nevidel a bol som zvedavý, čo sa tam zmenilo. Našťastie nič... Kto nevie, Nadlak je mestečko v Rumunsku, hneď na hraniciach s Maďarskom. Vždy, keď tú hranicu prekračujem, hútam na to, ako dobre, že je....že bola. Pritom hranice z duše nenávidím. Ale táto je výnimkou...