A tak im zbytočne po stý raz vysvetľujeme, že základy Trianonu si položili sami ešte v časoch Košúta a spol. a od tých čias ich už iba upevňovali. Netolerantná národnostná politika, nezreformovateľný politický systém, odmietnutie všeobecného volebného práva, to sú len tie najväčšie míľniky, ktoré spolu s porážkou v I. svet. vojne doviedli Maďarov až k Trianonu. „Veď predsa nemôžme dovoliť, aby nejaký „paraszt", „Tót", „Oláh", Srb, Chorvát, Rusín, či nebodaj Cigán, mohol voliť nás - grófov! To nie my, to tie mocnosti sú všetkému na vine!" A tak stále pekne dokola, to isté po sto rokoch, a o sto rokov tiež... Ale poďme späť do prítomnosti!
Jar sme v Maďarsku prežili bez štátneho bankrotu, čo vládu natoľko povzbudilo, že jej predseda sa už verejne posmieva Únii a nabáda aj ostatných k predvádzaniu „pávích tancov", kým predstavitelia maďarského parlamentu zatiaľ pobehovali po Sedmohradsku s popolom fašistu-spisovateľa v taške, ktorého chceli uložiť v jeho rodnej maďarskej zemi v Rumunsku. Aby im nikto nemohol nič vyčítať, popol virtuálne rozdelili, a tak sa mohol oddeliť popol fašistu od popola spisovateľa a predseda maďarského parlamentu, tentoraz ako súkromná osoba, svojím vyhlásením opäť nádherne zaperlil, keď si dovolil povedať, že:"...maďarský národ je odsúdený (odsúdený!) na víťazstvo, lebo má syna, z ktorého majú strach (Rumuni), aj keď je už spopolnený." Ak to budú také víťazstvá ako doteraz, tak tých Maďarov začnem ozaj úprimne ľutovať! Medzitým sa vláda stihla pokloniť pri hrobe bývalého stalinistu, neskôr demokrata a dnes „martýra maďarského ľudu", ktorý bol po väčšinu svojho života presvedčeným komunistom, aby následne so stoickým pokojom a s plným zadosťučinením sledovala skutočnú obnovu hortyovského kultu, ktorého hlavný aktér sa naisto čoskoro objaví v tom „správnom svetle" aj v nových učebniciach dejepisu. A tak sa ani nečudujem, že Orbánovi naďalej ostáva na tvári ten jeho povestný povýšenecký, doslova ironický a pohŕdavý úsmev, ktorý tak dráždi opozičných poslancov a politických protivníkov doma i v zahraničí. Pri hodnotení prvej polovice Orbánovho mandátu sa poslanci oboch strán nevyhli nevyberaným slovám a vzájomnému obviňovaniu z klamstva, neschopnosti, ba dokonca z vlastizrady, a tak nebolo horúco len vonku, ale aj v maďarskom parlamente. Ktovie ako bude vyzerať krajina na konci jeho mandátu o dva roky, keď neustále mení smer, a pritom sa tvári, že ho nemení. LEN OrbáN a Jack Sparrow vie, kam tá Čierna perla z Panónskeho mora smeruje ...
Takže: Kam kráčaš, Maďarsko? Ideš po dobrej alebo zlej ceste? S prúdom či proti prúdu? Späť alebo dopredu? Na západ alebo na východ? K demokracii alebo k diktatúre? Do reality či do sveta rozprávok? K prosperite alebo k úpadku? Do Únie alebo von z Únie? Do izolácie alebo z izolácie?
Kam kráča Maďarsko to zatiaľ len tušíme. Žiaľ, je to zlá predtucha. Už len preto, že Maďari sú svojou vládnou garnitúrou opäť, ako v minulosti už veľa krát, „odsúdení k úspechu". K úspechu, ktorý im určite nikto závidieť nebude.
