Nevien, či hútali iba na seba, že ich tá zubatá ešte neodňiesla, ale sa mi tak videlo, že aj oni majú radosť z toho národa slovenského, ktorý sa zišiel v hoteli Fiume na oslave 20. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky na pozvanie generálneho konzula, ktorý má sídlo v Čabe. Iba Martin Vozár, šéf hotela, ktorý svoj slovenský pôvod nikdy nezaprel, mal na tvári viditeľné obavy, či pripravil všetkého dostatok. Tentoraz totiž prišla v plnom počte aj miestna honorácia (samozrejme, že fidesácka), nie tak ako po minulé roky, keď im to najvyšší šéf zakázal, ako odvetu za náš postoj k zákonu o dvojitom občianstve. A tak mal samozrejme radosť aj náš generálny konzul, pán Štefan Daňo, ktorý vo svojom prejave, okrem iného, vyzdvihol slová ministrov zahraničia, že toho, čo spája naše krajiny, je oveľa viac, a je to dôležitejšie, ako to, čo nás rozdeľuje. Zmenenému postoju Budapešti sa niet čo čudovať, lebo ako sa zdá, s Maďarmi z okolitých krajín diskutujeme iba my - Slováci. Veď za dva a pol roka, čo sú orbánovci pri moci, bol najvyššie postaveným vládnym činiteľom, ktorý navštívil Budapešť, iba náš minister zahraničia!
Recepcia ku Dňu ústavy v Čabe dopadla dobre, Martin mal zbytočné obavy, lebo všetkého bolo nadostač, úspech mal aj koncert Košickej štátnej filharmónie vo Veľkom evanjelickom kostole, ktorý sa konal po recepcii, a MY sme si v ten pondelok s radosťou pripomenuli, že SME.
V strede týždňa sa Deň ústavy oslavoval v Budapešti, na našom veľvyslanectve. „Povinné cvičenie" pre tamojšie diplomatické zbory a pár pozvaných krajanov, viac angličtiny a maďarčiny ako slovenčiny, ale hlavne oveľa menej „tepla" ako v Čabe. Nič sa nedá robiť, oficiality sú už raz také. Potešilo jedine to, ŽE SME sa opäť pripomenuli, tentoraz širšiemu svetu, ktorý, ako sa zdá, už nemá problémy s polohou, ba ani s názvom našej krajiny, na rozdiel od niektorých domácich (rozumej maďarských) politikov.
Oveľa veselšie sme sa pripomínali koncom týždňa na „Dolnozemskom jarmoku" v Čabe. Počasie prialo, a tak sa tento 2-dňový národnostný festival, ktorého „opraty" drží pevne v rukách tunajšia slovenská komunita, naozaj vydaril. Spoločne s našimi dolnozemskými „bratmi" zo Srbska a Rumunska, ako aj Slovákmi z okolitých miest a obcí (Berinčok, Veľký Bánhedeš, Komlóš, Kétsopron, Megyesegyháza, Pitvaroš, atď..) sme sa pripomenuli Čabänom, že ozaj SME. Najviac sa vedeli rozšafáriť „Šafárikovci" - mládež z Pazovy a okolia, ktorých súbor ľudového tanca a muzika „P. J. Šafárika" po dva dni, vlastne noci, rušila v Čabe nočný kľud. Národa sa zišlo neúrekom. Hlavne v sobotu. Nielen spev, hudba, tanec, ukážky rôznych remesiel či klasický jarmočný tovar, ale predovšetkým „ňaňičkina" kuchyňa prilákali more návštevníkov. V Čabe je všeobecne známe, že tá „tótska" kuchyňa je oveľa lepšia ako tá maďarská. A skutočne! Ľuďon nasteľko chutilo, a muožbiť boľi iba tag lační, že okolo poluňa už nebolo nič. Šecko sa pojedlo. Zmizli herouke aj kvasienke, Uhrin Zoli predau šecke klbáse a biv si hlavu o múr, že viac nedoniesou (s klobásami to bolo podobné, ako vlani v Bratislave - pamätáte?), kapusta s baraninou išla na dračku, tag ako aj kapustníka, lokše, či haluške (brindzovie, tvarohovie, kapustovie, makovie, orechovie). Iba ľekvár sa nevariv. Sarvašanke so svojima sľúkami ostále doma, ľebo na Sarvaši boli práve toďi „sľúkovie dni", a tag sa variv iba sapún, ale aj ťen sa docista šeckí predau. Bantovalo ma iba eno: Slováci zo Slovenska neprišli. Ani tí, čo boli pozvaní a boli vytlačení na plagátoch. A tag reku napíšem tento „cikk", túto správu, aby ste v Slovensku vedeli, že ešte sme.
Dovena s ťimi zo Srbska a Rumunska sme hňedka večší a smelší. A tag in kúšťik aj závidíme, ľebo pravda je taká, že pokiav MY tu v Maďarsku EŠTE SME, ešte sa opálame, no način nás už podopierať, ONI, ako vino, ešťe ZAVEĽA AJ BUDÚ. Ľen aby sťe veďeľi...
