Homo ergaster (človek pracujúci) používal podľa viacerých vedcov pästný klin až milión rokov. Títo naši predkovia vyrábali pästné kliny tak, ako vtáky vyrábajú hniezda. Nepremýšľali, jednoducho to robili. Už nedokázali vymyslieť dokonalejší nástroj, podobne, ako vtáky nevedia postaviť nad svoje hniezdo strechu. Nie je to preto, že by predkovia boli hlúpi. Len ich mozgy fungovali inak, než tie naše.
Zmena ich myslenia vyžadovala niečo výnimočného. Impulz, ktorý odštartoval závod ľudského myšlienkového rastu. Nevieme presne kedy a kde to bolo. Možno ale vieme, čo to bolo.
Určite už dávno predtým sa stretli s ohňom v prírode, zapáleným bleskom alebo vulkánom. Ale prišiel okamžik, kedy sa ho naučili využívať na teplo. Boli v bezpečí a mohli si s jeho pomocou vyrábať nástroje. V tých storočiach sa ich životy zmenili. Začali ovládať svet, čo sa predtým nepodarilo žiadnemu živočíchovi. Súmrak už neprinášal nebezpečie, ale niečo nové – čas, keď nemuseli bojovať o prežitie, čas, kedy mohli nechať myšlienky voľne sa túlať. Možno cítili niečo podobné, čo cítime my, keď sa pozeráme do plameňov. Možno je to tieň ich prehistorického myslenia, ktoré sa nám v tej chvíli zjavuje...
Posunuli sme sa a neustále kráčame vývojom vopred. Pred viac ako 5000 rokmi začali ľudia na počty používať tzv. Abakus (hlinená doštička s jarčekmi, v ktorej sa posúvali, boli kamienky). Trvalo tisíce rokov, pokiaľ sa v 17. storočí začal používať prvý mechanický počítací stroj. Už len niekoľko storočí stačilo na tvorbu počítača nultej generácie. Obrovský rozmach ďalších počítačov za necelé jedno storočie už poznáme. Tvoríme rýchlo, v porovnaní s homo ergastrom mnohotisíc násobne rýchlejšie. Tak rýchlo, že potrebujeme občas impulz, ktorý nám pomôže spracovať množstvo získaných informácií a pocitov. Čas, kedy by sme mohli nechať myšlienky voľne túlať. Práve to bol okamžik, ktorý naštartoval našich predkov k odlíšeniu sa od iných živočíchov.
Sme človekom pracujúcim (homo ergaster) a človekom rozumným (homo sapience). Pracujeme, potíme sa, tvoríme a meníme. Preto sa pre svoje zdravé životné vybalansovanie vo voľnom čase hráme, športujeme, sieťujeme sa... Potom znova pracujeme a potíme. V skutočnosti sa naozaj veľmi posúvame pred našich predkov. Stále viac ovládame svet, rozvíjame myšlienky a sme vnútorne spokojní. Za jedného predpokladu...
Za predpokladu, že si občas vieme zastaviť svoj čas a za súmraku sa „pozerať do plameňov“. Že si dokážeme nájsť priestor na poukladanie si myšlienok a množstva prijatých podnetov. V takomto okamihu nazrieme aj na súvislosti medzi jednotlivými aktivitami, ktoré tvoríme a pocitmi, ktorými vnímame. Čím výstižnejšie súvislosti si vytvoríme, tým rýchlejšie sa vyvíjame.
Pokračujeme v evolúcii... Aj za prítomnosti občasného ticha.
