„Poprosím dva deci bieleho." Presne tak znela zvyčajná objednávka predchádzajúca posedeniu v obyčajnom krúžku neobyčajných kamarátok. Zatiaľ čo sa čašník s úsmevom vzdialil, pohľad jej padol na fúzatého muža v okuliaroch sediaceho v tieni barového pultu. Mali niečo spoločné. Tiež očami mapoval priestor kaviarne a pritom ležérne vyfukoval dym z cigarety, čo obkresľoval obrysy poloplného (alebo poloprázdneho?) pohára s pivom.
Vedľa nej skupinka ľudí, čo mohli mať o rok, možno o dva menej ako ona. Piatkové posedenie po týždni v škole a rozhovory , ktoré slúžili na pripomenutie všetkých trapasov, výhier a katastrof uplynulého týždňa, plánovanie ideálnej budúcnosti a filozofovanie o životných dilemách. A tak trochu hra na ľudí, čo už vedia o všetkom viac.
Ešte pred polrokom sedávala na rovnakých stoličkách, viedla rovnaké rozhovory a všetko bolo tak, ako má. Dnes sedí na stoličke o meter a pol viac vľavo a cíti sa inak. Nostalgicky, hodilo by sa povedať... asi. Ale v ten večer bolo tiež všetko ako malo byť. Mozaika okrúhleho stola sa onedlho zaplnila známymi tvárami jej kamarátok, ktoré rozšírili, pre ne tak povestné, biele kruhy. Všetko bolo kúzelné. Ako ten muž sediaci pri bare, čo im práve venoval pohľad, keď prepukli v smiech. Postupné opakovanie noviniek stále dookola s každým novým členom stola a smiech na starých známych gestách opisujúcich nové situácie. Usmiala sa, lebo si nemohla pomôcť. Boli to stále ony, aj keď v nových svetríkoch, s novými účesmi a novými sovičkovými príveskami na krku. Zostali ale staré slimky, okuliare, kučery, sako a zvedavý pohľad modrých očí. A matematická genialita, samozrejme.
Už cestou domov autobusom po cestách, ktorými mesiac nešla, vedela, že musí znova niečo napísať. Text. Aj keby ju mal viesť úplne inou líniou ako chcela. Potrebovala si zvečniť prítomnosť toho večera, kedy im k úplnosti chýbala posledná šestinka. A cítila sa vďačná, vďačná za to, že ju zas a znova dokázali inšpirovať. Bez toho, aby sa o to usilovali. To boli tie veľké drobnosti, ktoré ich robili nenahraditeľnými.
Väčšinou človek píše o dospievaní a starnutí po dvadsiatich rokoch odchodu zo strednej školy. Ja po necelom polroku. Prečo? Lebo to tak úplne nie je len o dospievaní a starnutí. A ešte lebo taká som. A asi budem, hoci fungujem v inom meste a s inými ľuďmi zažívam situácie, ktoré by som inde nenašla povaľovať sa na chodníku. Ani by ma len tak netrafili ako žltý umierajúci list minule v parku.
Dopila šálok mätového čaju a zamyslela sa nad tým, aké by to bolo narodiť sa v skoršej dobe. Takej, kde by tvorenie textu nesprevádzalo tiché ťukanie do klávesnice ale výrazné údery kláves písacieho stroja, prípadne ešte skôr, kde by to bol len škrabot pera s atramentom po zažltnutom papieri...
