Pomyslela som si keď som sa pozrela von oknom a zazrela som zase raz jednu z tých hrozných búrok, ktorých sa nebojím, no v konečnom dôsledku ich nemám nejako zvlášť rada. Jednu z tých búrok, ktorá berie ľudom domovy a všetko čo si počas svojho života našetrili.
Vtedy som si uvedomila, že ľudské pocity nikto nezmaže. Nikdy mi nikto nevezme ten prenádherný zelený pocit z úchvatnej slovenskej krajiny, ktorú nadovšetko milujem. Táto krajina tu je s nami. Nikto nám ju nevezme. Nikto nám ju nevyberie z mapy a nepovie nám aby sme sa odsťahovali inam. My máme našu krajinu tu. Na tomto mieste na nás svieti slniečko ideálne. Na tomto mieste nás vietor ovieva úchvatne. Na tomto mieste hrozno zreje najšťavnatejšie pre mužov, ktorý ho milujú. Tu nám pšeničné klasy zlatnú pred očami aby ženičky mohli piecť ten najchutnejší chlieb.
Nedajme si našu krajinu! Nedajme si nič, čo nám prikazuje niekto, kto si myslí že pre slovko , ktorým ho oslovujú si nás môže podmaniť. Nedajme si nič, čo nám nadelil Pán Boh. Nedajme si zobrať ani kúsok z našej vlasti. Nedajme sa zastrašiť rečami. Kto nepovolí, vytrvá.
,,Všetko vykonané nasilu, pod hrozbou alebo v sebaklame rýchleho upokojenia situácie, je zbytočné." P.H. Baričák
