Čo vlastne robím? Keď som doma, tak sedím za počítačom, (prezentácie, fotky, dokumenty), na internete (spájanie súvislostí), otváram dvere (niekedy aj 20krát za deň), dvíham telefóny (niekedy aj 20krát za deň plus mobil...). Každý deň prináša nové výzvy a nové vybavovania. Nie je to stereotyp zatuchnutej fary alebo pásovej výroby. V poobedných a večerných hodinách je náš dom prístupný. Najprv pre chalanov kvôli hokejbalu, fubalu, pingpongu, stolovému futbalu a dobrej partii. Potom pre starších hlavne kvôli dobrej partii.
Niečo podobné sa deje aj na Poštárke, cigánskej osade v Bardejove. Saleziánske výchovno-vzdelávacie centrum "DON BOSCO" umožňuje deťom navštevovať kurz čítania (chceli sme s nimi robiť domáce úlohy a zistili sme, že poriadne nevedia čítať. Tak chodia na kurz čítania a za dva mesiace sa niektorí veru riadne zlepšili.), zahrať sa v telocvični, prísť na stretko, chodiť na angličtinu, pripravovať sa na mikulášsky program alebo na spoločné vystúpenie na benefičnom koncerte spolu s Katkou Koščovou. Nikto v centre nerobí túto prácu za peniaze. Všetky prostriedky sa investujú buď do budovy (stále je čo opravovať:) alebo do vybavenia.
Mám sťastie. Žijem paralelne v dvoch svetoch, ktoré sme si zvykli pomenovať biely a čierny. Sú od seba vzdialené iba 3 kilometre, ale vždy sú to dva svety. Múr medzi nimi tvoria hlavne naše predsudky a ich reč, ktorej málokto rozumie. My sa skrývame za zlé skúsenosti a oni sa bránia anonymitou. Osobne nemám problém ani s jedným ani s druhým. Predsudky som nemal a ak by som ich aj mal, tak osobný vzťah by ich rýchlo rozpustil a po rómsky som sa naučil aspoň rozumieť a povedať základné veci.
Mám šťastie. Niekedy ma napadnú myšlienky, ktoré rýchlo zaženiem, pretože sú nereálne. Ale vždy sa k nim vraciam, pretože ma zaujali a nechcem ich len tak pustiť k vode. Jedna z nich bola aj predstava o spoločnom "čierno-bielom" projekte (film, divadelné predstavenie). Zázemie máme, ľudí a štruktúru tiež, aj nápad. Rád by som sa ale konfrontoval ohľadom nápadu a "scenára". Myslím, že by mohla byť veľmi inšpiratívna problematika černošských a belošských vzťahov v Amerike. Ak ste sa s niečím takým stretli, dajte mi prosím vedieť.
Mám šťastie. Na Slovensku sa nám ešte o multikulturálnej spoločnosti ani len nesníva. Pritom ju máme na dosah ruky. Je to pole neorané ale prvé lastovičky už začínajú poletovať. Aj my chceme prispieť.
