Tvojmu milosrdentvu, Pane, rozumie len ten, kto sa vyzlečie zo starého, prepoteného človeka.
A neoblečie si nič.
Zostane duchom nahý,
bez pokrytia hany,
dúfajúc v jedno:
pre zahojené Krista rany,
vŕzgajúc zatvoria sa ohňa brány.
Opäť na pár chvíľ človek bezpečný a prijatý cíti sa. Nielen cíti sa ale really je.
Nevedno dokedy. Chlieb sa nikdy nepreje. Voda sa nikdy nedopije. Milosrdenstvo aj smrť premôže.
Pane, také slovo nemotorné si našiel na rozprestreté ruky a adresné lúče milostí.
Každý jeden lúč pre jeden môj kiks. Ani jeden nazmar. Všetky pre mňa a pre druhých tiež. Všetky. Ty vieš vždy, čo so svojimi lúčmi, kam ožiariť prázdnotu a predspovedné strachy.
Tvoj lúč zasahuje. Čudo. Len keď ja chcem. Môžem aj nechcieť. Error. Lúč cez pancier neprežiari. Vyčká. Pancier je stiahnutý, lúž z kríža bez kríža zasahuje. Opäť triafa tie isté partie.
Asi, Pane, treba viacej tvojho svetla. Až tu sa ukáže skutočná odvaha.
