Chodia na ňu síce aj starší, ale značnú časť „obecenstva“ tvoria deti. Prídu do kostola, nájdu si miesto, potom ho ešte 4krát zmenia a čakajú. Prídu, lebo nemajú poriadne čo robiť. Spievajú, počúvajú, sledujú (poniektorí). V momente svätého prijímania prebehne vlna šumu. Spozornejú, zelektrizujú sa. Hľadajú pool position. Všetci idú. „Tak ideme i my“. Natlačia sa jeden na druhého a postupne sa posúvajú ku kňazovi. „Oplátku“ nemôžu, na prijímanie sa ešte len pripravujú. Keď predstúpia do centra diania, priložia si prst na ústa a čakajú. Kňaz vystrie ruku a urobí malý krížik na čelo. „Nech ťa žehná Pán Ježiš“. A ďalší. Prst na ústach, krížik a otočka na miesto. „Nech ťa žehná Pán Ježiš“. A ďalší. Usmiate očká, plné očakávania. Očami očakávame. „Nech ťa žehná Pán Ježiš“. On žehná, stále. Viem. Niekedy však dobre padne, keď to človek aj počuje. A ten malý krížik funguje. Pri deťoch. Aj pri veľkých deťoch.
Keď som bol malý, tak vždy pred spaním prišiel tatino alebo mamina a dali nám krížik na dobrú noc. Vtedy som netušil, že takéto krížiky budem pravidelne rozdávať v cigánskej osade na detských omšiach. Ono to funguje:)
