U Dreveňákových. Rozbitý byt ako si len dokážete predstaviť, v kuchyni príkry zápach zemiakov na kyslo, pozostatky na stole. Vyhasnutá pec, ubolená matka na posteli pod paplónom. Dve deti baštrngujú s tanierom a lyžicou pri stole. Muž nerozhodne stojí uprostred kuchyne.
„Co še robi, Dreveňakovci?“
„Mušela som z nemocnice uceknuc, bo doma ošem dzeci a do školy nechodzili.“ muž nedokázal poslať deti do školy...
Bez prehovárania súhlasia s pohrebom a trikrát im treba vysvetliť postup na zajtrajšie dopoludnie. Do nemocnice vybrať stehy, odtiaľ na matriku po papiere, vypísať žiadosť o príspevok na pohreb, do pohrebníctva vybrať rakvu a dosť. Ja dohodnem s chlapmi deň a čas pohrebu. Len tak potichu, bez ľudí.
Doobeda mi volajú Dreveňákovci z telefónnej búdky na mobil, že veci vybavili, ako sme sa dohodli, a že vybrali aj kríž. Na pohrebníctve mi všetko potvrdili a platím 2200 korún za rakvu, kríž a ešte neviem čo. zbitá cena na minimum – ozajstná ústretovosť z každej strany... Vypisujem žiadosť o príspevok na seba, aby som sa nemusel naťahovať so splácaním dlhu.
Pohreb. Schádzame sa cintoríne pred desiatou. Obával som sa, či vôbec prídu. Prišli. Otec s matkou. Pohrebák Peťo s kolegom. Biela rakvička s krížom. Peťo ju unesie sám. V bielom snehovom poli malá hnedá jamka. Truhlička na kope hliny a dva povrázky. Všetko akési zmenšené. Aj obrad. Dôstojný a krátky. Peťo vkladá truhličku do zeme sám na tých dvoch povrázkoch tenkých ako pupočná šnúra. Tá pupočná šnúra, ktorá už dieťatku nepomohla. Marcelka dostala kopanec do života a musela sa skôr narodiť. Jej mamka bola pýtať 500 korún, ktoré si ktosi od nej požičal a zabúdal ich už tretí mesiac vrátiť. Požehnanie. Matka i otec hádžu po troche hliny do jamky. Mĺkva chvíľa nad hrobom a rozchod. Deti doma čakajú.
