Na to, aby človek mohol dostať, musí predsa niečo dať.
Musí uvoľniť miesto, aby novodostané mal kde uskladniť.
Niekedy však človek nemá chuť stále dávať.
Ráno, ešte počas raňajok, prinesie Katka vrátiť požičanú kalkulačku. „Pekný deň v škole.“
Vzápätí zvoní nová poštárka, ktorá u nás zjavne nie je doma. „Dúfam, že už máte zimné pneumatiky!“
Chcel by som sa pustiť do vyúčtovania projektu, lenže sneží a Luigi (starší spolubrat) by sa rád dostal do nemocnice. „Až skončíte tak zavolajte, žeby ste sa do nemocnice nemuseli vrátiť - na sanitke.“
Keď som už vonku, tak reku či teta kuchárka nepotrebuje dozásobiť komoru. „Prineste chlieb a už nám dochádza cukor aj mlieko.“
Cestou to mám aj okolo obľúbenej najlacnejšej zeleniny v meste. Veľa ľudí a málo priestoru. Čakáme v daždi so snehom: „To tu máte stále tak veľa ľudí?“ „No viete, treba si privstať.“ To som ale dostal. „Nechajte, tie prázdne krabice vám vynesiem, nebudete predsa vychádzať do takého nečasu.“
Stále cestou odbočka za riaditeľom cirkevnej dohodnúť adventné duchovné obnovy pre ôsmakov a deviatakov. Tri doobedia „v ťahu“. „S radosťou, veď je to pre „dzeci“.“
Konečne doma. Vnáram sa do faktúr a bločkov. Dakto zvoní. „Mohli by ste ma vyspovedať?“ „Ale áno, nech sa páči.“
Ďalší pokus o ekonomickú koncentráciu už ani nepočítam. Dvojité prezvonenie. Dohodnutý signál. Otváram dvere. Denisa, Robo a Domino. Polhodina času cestou z praxe. „Netreba s niečím pomôcť?“ No povedzte im, že by bolo lepšie, ak by neboli chodili. „Deniska, pozametaj herňu, Domino, ty choď na poštu vyplatiť poukážky a Robo skús sa pohľadať v počítači plagát na Štefanský ples. Treba k tomu aj vstupenky.“
Pozriem na hodinky. O sedem dvanásť. O dvanástej obedujeme. A to som chcel mať doobedie pre seba. Pre „moje“ veci.
Niekedy človek nemá chuť stále dávať. Niekedy človek dáva už len tým, že žije.
(Opis poobedia dakedy nabudúce:)
Rudy D! za provokáciu:)
