Zakrepčila som preto od radosti, keď som sa dozvedela, že sa za destináciu nášho posledného kvartálneho meetingu, zvolilo práve Brugge.
Zišli sme sa tu všetci, paleta rôznych národností - náš hybridný, anglicko-francúzsko-slovenský office z Doveru, príjemný Talian Massimo, elegantne oháknutý Holanďan Roger, dieťa maďarských emigrantov - ležérny Lászlo a usmievaví, ako inak šarmantní, Francúzi Nathalie & Thierry.
Sedíme teda za okrúhlym stolom (Duch kráľa Artuša s nami. J), preberáme uplynulý rok a smerovanie na ten budúci (Artuš, prestaň zívať!). Šéf dáva reč. Tvári sa slávnostne, reční a reční, prezentuje, chváli, povzbudzuje - výsledky sú, našťastie, dobré, preto všetci uvoľnene sedíme a počúvame. (K dokonalosti situácie mi chýba už len malé jednoduché drevené špáratko – z rozkošníckej samopaše si len tak pošpárať v zúbkoch by sa mi zachcelo...)
Po meetingu, šups do mesta! Uhryznúť si svoju trošku vtedy ešte predvianočnej atmosféry. Cítim sa ako mladá žaba na nejakom školskom výlete (kvak!). S nadšením sa prezliekam do pohodlného outfitu. Rifle, sveter, kabát, čiapka, rukavice. Pred hotelom ma takmer zrazí cyklista. „Uf!“ spozorniem nadšením. Sú všade navôkol, malí, veľkí, obojakí. (Nuž, veď do Holandska je to čo by kameňom dohodil, tak prečo nie?)
Prechádzam sa úzkymi uličkami, námestím, obzerám vianočné trhy, sŕkam varené vínko a smejem sa na ťarbavých pohyboch korčuliarov. Brugge sa mi páči. Je starostlivo udržiavané, ľudia milí a priateľskí (aspoň sa tak zdá). A mesto naozaj žije turistami.
Obdivujem obzvlášť peknú architektúru farebných domčekov a ich schodovitých striech.
Ako pes utrhnutý z reťaze pristavujúci sa a oňuchávajúci všetky mäsiarstva a lahôdkárne obsmŕdam ja okolo čokoládovní (obchodíky). Výber je veľký, neviem sa rozhodnúť, jedno je isté, chcem jej veľa! Malej, veľkej, orieškovej, bielej, čiernej, mandľovej, všetkých tvarov, chutí, odtieňov, s plnkou i bez plnky. Chrum chrum. Mňam. Ešte nejaké sladké podarúnky pre priateľa a hotovo. Nakupovaniu je koniec.
Večer sa tímovo stretávame pri predvianočnej večeri. Objednávame si. Najčastejšie sa skloňuje slovo steak, "dietári" chcú ryby, prišelec z východnej Európy ide po lokálnej špecialitke – zajac po flámsky. A veru neľutujem. Veď steaky a ryby si môžem dať aj “doma”.
Nasleduje – voľný program – uznesieme sa na posedení s hudbou. Som trochu sklamaná, vyhráva anglický výber - Irish pub. S ťažkosťami sa snažím zakryť svoje rozčarovanie.
Nie je to prvýkrát, čo pozorujem v anglickej náture túto črtu; doprajú si dovolenku/výlet/pobyt v inej krajine, no namiesto skúšania a skúmania lokálnej stravy a atmosféry, skončia väčšinou v nejakom anglicko-ladenom pube či v reštaurácii, väčšinou s tanierom fish & chips. Nechápem to. Veď to majú aj doma!
Je to zvyk a zvyk = železná košeľa.
Alebo je to azda hrdosť na to, čo je ich?
Alebo záľuba v zabehanom stereotype?
„Ži a nechaj žiť.“ prehováram sa, snažiac sa aj napriek nechápaniu neodcudzovať a nechať moju rozčarovanosť fly away… Odvážne teda prekročím akúsi zelenožlto-hrudkavú masu neznámeho pôvodu tróniacu na zemi - akurát pri vstupe, otvorím dvere a prepnem sa do modu relaxačno-spoločenského.
