No aj tak, zvláštne, že sa smejú. Najmä keď povážime, že Angličania zrovna jazykovými znalosťami veľmi neovplývajú. Mali by skôr držať jazyk za zubami, prípadne oceniť, že sa niekto učí a snaží zvládnuť ich jazyk. Veď hoci sa každý z nich sa učil francúzštinu niekoľko rokov v škole, zmôžu sa akurát na: Merci! Bonjour! Bon appetite! Nič viac, punktum.
Ja osobne francúzsky prízvuk v angličtine považujem za rozkošný. A nielen to. Francúzsko, ako krajina, mi dosť učarovala a hoci som v nej bola len niekoľkokrát, vždy si veľmi vychutnávam chvíle, keď tam môžem znovu zavítať.
Tentokrát Normandia. S priateľom nás lákali normandské pláže a napokon, tadadidadaa! Ako konečný ciel nasej cesty sme si vytýčili Opátstvo Le Mont Saint Michel.
Z anglického Doveru je to do Francúzska len na skok. Cez brány severného regiónu Nord-Pas-de-Calais sme si po výdatnom obede v Boulogni prenajatým autíčkom zamierili po diaľnici, smer juh. Aneta Langerová išla s nami – arogantne a neskromne sme ju prekrikovali, až to vzdala a po 12. pesničke ticho zmĺkla. Vystriedal ju Elán a takto sme si to, fiú fiú, uháňali až do Rouen.
Spomalení podvečernou zápchou, (Francúzi jazdia šialene! A aj po chodníkoch!) sme našli miesto na parkovanie a šups! Už sme sa predierali do centra. No krása! Jeho architektúra a celkovo štýl centra (aj keď bolo v čase nasej návštevy z polovice rozkopaný) mi absolútne učaroval! Fotili sme ako diví, zároveň vdychovali atmosféru a príjemný ruch mesta. Jeden úsmevný moment striedal ďalší, po tom, čo sa mi nepodarilo prelúskať sa cez nádherne ale neznámo znejúce pojmy v menu („Učila som sa predsa francúzštinu kedysi v škole, ešte si čo to pamätám!“, povzbudzovala som sa, keď mi písmená behali pred očami a nedávali žiaden význam.), sme sa zmohli na objednanie omelety. Asistovala nám neodbytná a dôležito sa tváriaca mačka majiteľa, ktorá si uzmyslela, že sa cíti príjemne jedine na mojich kolenách – mohla som ju vyháňať aj x krát. Ešte že mala rešpekt pred svojim majiteľom, inak by som sa ani nenajedla.
Na druhy deň sme zacielili na pláže. Miesto, poznačené jedným z najkrvavejších kúpeľov svetovej vojny. Neviem prečo, ale keď som sa z kopca pozerala na more a pláž pod sebou, spomenula som si na práve na film s Tomom Hanksom a vojaka Ryana. Vietor mi necitlivo fúkal do tvare, more šumelo, okolo mňa nerovný terén a divá tráva, bunkre nesúce stopy času. V hlave mi tiež ostala spomienka na múzeum 2.svetovej vojny v mestečku Arromanche (veľmi zaujímavá výstava a dokumentárny film, ktorý premietali aj s českým prekladom) ale aj turistické obchodíky všetko a la námornícky štýl. Dlhočiznodlhé zástupy snehobielych krížov s menami vojakov a skupinka hlučných Američanov na pláži Omaha.
Tak veľa zaujímavých vecí a tak málo času. Boli sme nedočkaví, chceli sme byt všade a vidieť všetko. Chceli sme navštíviť mestečko, ktoré nám v práci doporučil čašník Mike. Za obeť padli teda “britské pláže” a my sme už uháňali do mestečka Honfleur.
Ouh lala, Honfleur.
Také šarmantné.
Také malebné.
Také romantické.
Najprv obchodíky s jablčným muštom a obľúbeným nápojom doktora Ravica („Musíme si jeden kúpiť a ochutnať, to je jasne ako facka!“, premrskla mi hlavou calvadosom voňajúca myšlienka, keď sme jeden taký míňali.) a za nimi - zátoka. Loďky a malé jachty. Slnko, voda, ľudia, pohoda a vôňa z prímorských kaviarničiek a reštaurácií. Slastne som sa uvelebila v ratanovom kresle, oči prižmúrené, úsmev na tvári.
„Tak! A teraz tak zastaviť čas! Tu, v tomto malom mestečku. Vyhrievať sa na slniečku, usmievať sa, sem tam pootvoriť jedno očko a pozorovať, ako si moja láska pochutnáva na káve a palacinke au chocolat. A cíti možno podobné pohnutie. Zapríčinené týmto miestom, okolnosťami, ľuďmi, časom alebo skôr tým, že sme si konečne naplnili žalúdky niečím teplým a sladkým a spláchli to viac než nežnou dávkou povzbudzujúceho kofeínu?”
V jednu chvíľu sa človek cíti blažene a spokojne. A na druhý deň mu zrazu rozdá osud inú kartu. Čierneho Petra.
Žalúdok. Najprv vypudí všetko, čo má v sebe a potom odmieta prijať čokoľvek iné. Ani vodu. Food poisoning. Príčina? Rybia polievka!
Začalo to ešte v noci. Brucho sa mi celú noc neprestajne a dravo skrúcalo, nie a nie prestať. Unavená, nevyspaná, ubolená, hladná, smädná („To ten deň skvele začína!“) nasadala som v to ráno do auta. „Oukej, napriek tomu, hore hlavu!“ Otvorili sme mapu a hľadali cestu k.........Mont St Michel. O chvíľu sme ho už aj videli, cez okno…najprv len vežičky, ktoré sa približovali, strácali, približovali a strácali, až sme boli celkom blízko. Zaparkovali sme. Pozreli na seba.
A ja som vtedy pochopila. Tu už viac nešlo o nájdenie silnej vôle na prekonanie napínavosti a rozpínavosti môjho veľacteného žalúdka. V tu chvíľu bol pánom celej situácie On! Nemohla som tomu uveriť, cieľ našej cesty bol na dosah ruky! V dobe, keď nebolo preplnené turistami (na parkovisku stalo sotva 10 áut a 3 autobusy). A ja na parkovisku – bledá, slabá a pod chvíľou v nedôstojnom predklone. Bleee.
Zbohom Mont St Michel.
Zbohom krajina calvadosu.
Už nikdy rybia polievka!
Thank you very much Mr. Žalúdok.
???
Že z toho čarovného miesta poznám dôverne akurát tak parkovisko.
