Nuž. Hmm. Sú kadejakí. Veď sú to len ľudia. Presne takí istí, ako aj my. Niektorí schopnejší, pracovití, chápaví, uznanliví...iní...škoda rečí.
Napríklad moja šéfka. Tú si ja vážim. Pre mnoho vecí. Je šikovná, inteligentná, cieľavedomá, na cudzinku pracujúcu v cudzej krajine si vedie výborne. Skláňam hlavu pred jej šikovnosťou.
Avšak! Nebola by som typickým podriadeným (hehe J), ktorému by šéfka nebola niečím predsa len tŕňom v oku. (Sa mi dobre kritizuje, keď viem, že si ma síce môže vygooglovat na nete, ale nebude rozumieť, o čom píšem J). Okrem toho, že si nevie uznať chybu a pripustiť, že aj ona sa môže pomýliť, bazíruje na administratívno-štatistických úlohách a zadaniach, ktoré v konečnom dôsledku sama nedodržuje a nikto z nich nezískava žiaden konkrétny benefit, často zabúda sprostredkovať dôležité informácie (z porád, od svojich nadriadených).... - nevie pochváliť ani motivovať, iniciatíva zamestnancov u nej končí nepovšimnutá a ani neodpovedaná, ročne hodnotenia zamerané na rozvoj schopnosti a zručnosti zamestnancov považuje za úradnú formalitu.
Stručne povedané (a urobím z toho všeobecný uzáver, pretože som sa s týmto úkazom stretla nielen v spoločnosti, v ktorej pracujem teraz), mnohí šéfovia, v slovenských ale aj zahraničných firmách, ešte nedozreli na riadenie ľudí. Simple as that. Nevedia riadiť ľudí. (Verím, že existujú ojedinelé výnimky.)
Personálny manažment podľa mňa totiž netreba brať len ako teoretické taľafatky. Mať podriadených a vedieť ako ich riadiť sa tiež treba naučiť. Samozrejme, niekto má aké-také predispozície už v sebe, iný si to musí naštudovať a najmä, aplikovať v praxi.
Napríklad používanie takej bežnej veci akou je...pochvala.
Že čo to je?
Za čo?
A prečo?
Veď predsa dobre odvedená práca je samozrejmosťou, za dovrzaný ”projekt/úlohu treba karhať, kritizovať a hľadať vinníka. Takýto prístup je zakorenený nielen v mysliach slovenského manažmentu.
Čo však stojí ľudí/šéfov pochvala?
Tá obyčajná veta uznania a ocenenia?
Za čokoľvek!?
Keď som pred pár mesiacmi nastúpila do novej práce, hneď v prvý deň mi udrelo do očí, ako strašne chváli šéf oddelenia (nielen) svoju osobnú asistentku. Spočiatku som si myslela, že slová vďaky a výkriky ”Excellent! Well done! Good job! I really appreciate it!” boli za vysoko sofistikované reporty a projekty, za ktorými sa skrývala práca mnohých dní a nocí. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedela, že išlo len o bežné denné úlohy, štandartné reporty, obyčajnú excelovskú tabuľku, zistenie potrebnej informácie.....Naplnil ma nemý úžas. Onemela som ešte viac, keď to takto pokračovalo aj na druhý, tretí, štvrtý, nasledovný a ďalší deň.
Pozor, nehovorím o vlažnom sotva počuteľnom a suchom: ďakujem, ktorým Vás obdarí šéf, keď ste už na polceste z jeho kancelárie do svojej.
Ja hovorím o zreteľnom, sebavedomom Ďakujem, ktoré dôstojne letí vzduchom a šéf Vám pri ňom pozerá do očí. Máte z neho skvelý pocit, radosť, spokojnosť, pocit uznania či zadosťučinenie. (Minimálne sa od spokojnosti pohniezdite na stoličke J)
Iste, človek by nemal pracovať len pre slová pochvaly a uznania od svojho šéfa. To netvrdím. To, čo tvrdím je, že pochvala je mocným nástrojom. Ktorý nič nestojí. A možno preto býva Popoluškou. Zabudnutou, opomenutou, neviditeľnou, sivou, zakríknutou.
Zlatom by ju mali vyvážiť!
Pretože motivuje. A pracovná motivácia je jedným z kľúčov k spokojnosti zamestnancov v práci, s prácou a čiastočne aj...so šéfom.
