Vždy keď mám prísť čo i len na malú chvíľu domov, teším sa ako malá. Na brata, na sestru, rodičov, priateľov a známych.
Prvým kontaktom s rodnou hrudou je letisko v Bratislave - meravé tváre colníkov...ešte že ma tam vždy niekto čaká...
Naše hlavné mesto mi takmer nič nehovorí, hoci tu mám pár svojich obľúbených miest, zákutí a spomienok...
Srdce sa mi trochu viac rozbúcha, keď smerujem na sever. Okolie Trenčínu, tam začínam byť vo svojej koži, doslova vpíjam tie krásne zelené kopce!! Čím viac na sever, tým viac doma. Kysucká brána mi otvára náruč, vďačne ňou vchádzam, pasúc neskôr svoj pohľad na potôčikovitej Kysuci.
Svrbia ma oči, keď vidím mamu, oca, tuho ich objímam, zrazu mám päť rokov, akási ťažoba opadne mi z pliec, dobre sa mi dýcha („Nie mami, to nebude tým kysuckým vzduchom“ vduchu odpovedám na mamine trilkovanie J) Cítim sa zrazu tak dobrá (hehe) a bezbranná. Ponoriť sa do maminých perín je maškrta, velebím si v nej ako velebnosť najvýššia.. Z chuti spím, tak dobre, ako už dávno nie.
Potom to letí, no nič už nenahradí čaro prvých momentov, vítania a objatí.
Ubehne pár dní a je čas ísť domov. Domov????? Lietadlo vzlieta, hučí, fičí, predbehne čas o hodinu. Letisko Stansted. A predo mnou ešte hodinová cesta do centra, potom dve hodiny vlakom do Doveru.
Púšťam veci z rúk a vítam sa so svojou láskou. Je krásne, keď Vás niekto niekde čaká. Keď sa máte kam vrátiť, v časoch dobrých i trasľavých, hľadajúc ochranu, oporu a pohodu. Keď v hysačivú chvíľu počujete to jeho „Žužu, nestresuj!“ viete, že ste tam, kde vám chcú dobre. Kde vás majú radi. Doma.
Občas neviem, ktorý domov je ten pravý. Kam vlastne patrím.
Aj tak je však znepokojivo krásne mať dva domovy.
