Vedia pochopiť, pohladiť, zahriať, dať Vám ľadovú sprchu, povodiť za nos, aj vraziť päsťou do žalúdka.
Slová.
Bývajú úprimné, no viac je tých druhých.
Tých, ktorými sa schizofrenicky hráme na niekoho iného...tváriac sa radostne, hoci v duchu zúrime, chápavo, keď vonkoncom nechápeme a ochotne, keď máme všetkého dosť! a jediné, čo si v tom momente želáme, je preniesť sa niekam preč, ďaleko od ľudí......v mojom prípade nasadnúť do rakety a nechať sa vystreliť do vesmíru, jeho ticha a tam si len tak asteroidne krúžiť a premýšľať...napríklad nad ružou Malého Princa.
Staviame si z nich slov obranný štít. Aj ja! Aj ty. Mnohí z nás. Predstierame. Často z núdze a nutnosti, kvôli spoločenskej akceptácii alebo jednoducho kvôli prežitiu celej škály džungľovej spletitosti ľudských vzťahov, povinností a očakávaní, predsudkov, nepísaných pravidiel, životných rozhodnutí, obchodných rokovaní a školení alebo aj preto, lebo nechceme nikoho raniť a chceme byť dobrí a súcitní...
Slová. Niekedy je ich až príliš veľa. Slov často zbytočných, ľahkých a povrchných...vypustených len tak do vetra, kde plápolajú, krútia sa, nadnášajú, prihlúplo chichocú, aby potom zrazu zbrklo a s ľahkosťou odleteli. Keď ich začujete, hneď viete, že nevyslovené by boli azda krajšie. Minimálne by aspoň hovoriaci vyznel dôstojnejšie. (Kategória ľudí “Mlčať im pristane” J)
Občas sa dozviete, čo sa ani nechcete. Čo vás nezaujíma. Do čoho Vás nič nie je. Ale nie, báác!, aj tak Vám to naservírujú na tanieri rovno pred nos. “Prosíte si osoliť či nebodaj trochu viac korenia? Nie? Ale no, neokúňajte sa, smelo do toho, dajte si! Počúvajte, žasnite, reagujte, prejavte tú správnu dávku entuziazmus, ktorú vyžaduje dnešná doba!”
Potom tu máme slová nadýchané, ako čerstvo napečený croissant! Slová dôležitých, hrajúcich sa na ešte dôležitejších. Na povrchu lákavé, vo vnútri zväčša deravé. Znejúce honosne a odborne, ale keď idete do hĺbky a pátrate po obsahu, odpovedi či riešení, väčšinou narazíte na mliečnu hmlu. Nikde nič, len ticho, prázdnota, nula. Prázdny obsah odrážajúci nevedomosť, neodbornosť či neschopnosť si ich priznať.
Slová. Je ich ešte mnoho druhov, more chutí, desiatky rôznych odtieňov...
Slov veselých, milých, hravých. Plných citu a energie.
A ešte tých, ktoré v sebe dusíte, pretože nimi nechcete ublížiť.
Aj prosebných a nešťastných.
Potom tých, čo majú silu...hurikánu! Ale aj tú dojímavú, silu krehkej detskej rúčky, čo Vám s dôverou stíska tú Vašu. Takých mocných, že na nich spočíva osud ľudského života.
Občas celý Váš svet.
A čo slová, ktoré netreba - vo chvíľach, keď sa medzi ľuďmi rozhostí to nádherné pohodové ticho, v ktorom sa chápu i bez nich? Tak tie mám najradšej!!! Alebo keď si vedia ľudia povedať všetko napríklad len obyčajným objatím! !
