Zrazu sa ozval prudký náraz dverí z bytu pod nami. Už prišiel... Náraz, tentokrát ešte o čosi silnejší ako inokedy, mi prezrádzal, že toto bude dlhá noc.
Podvedome som ovládačom pridal hlas a snažil sa vnímať slová akejsi hlúpej reklamy. Hluk prichádzajúci zdola však naberal na intenzite každou minútou, a tak sa po chvíli nedalo prepočuť opakujúce sa výkriky:
„Ty ....., kde si dala tie peniaze? Okamžite otvor!“
Potom sa rozľahlo ticho. Trvalo však len krátko. Kým dvere pod nami nepovolili. Buchot, krik, náraz, drnčiace sklo, nadávky, plač.
Znovu som pridal hlas. Nie preto, že by som nepočul, no práve naopak. Nechcel som počuť. Žiadni susedia tento byt nechcú počuť. Ba keby aj chceli, čo zmôžu? Majú ísť suseda poprosiť, aby ženu už nemlátil? Alebo aby ju mlátil tichšie?
Pokiaľ si len pamätám, vždy to v tom byte tak fungovalo. On mäsiar, alkoholik. Ona kedysi vychovávateľka v materskej škôlke, dnes alkoholička. Začal však on. Ona to len nevydržala a podľahla spolu s ním. Riešenie začala hľadať na zlej adrese...
Smutné, a predsa dnes takmer bežné. Vždy, keď „to“ zasa zdola počujem, spomeniem si na reklamu: „Každá piata žena na Slovensku je týraná...“ Len ťažko sa dá povedať, ako by sa dalo v takýchto situáciách pomôcť. Najistejší spôsob je azda osloviť priamo organizácie určené na pomoc ženám v takýchto situáciách. Rozhodol som sa teda zisť čo-to o postupe pri takýchto prípadoch. Po kliknutí na oficiálnu stránku spomínanej kampane piatazena.sk, sa mi však namiesto sľubovanej domény zobrazila erotická stránka ponúkajúca 100 percentný hardcore...
Nuž, presný odraz nášho postoja.
Hardcore...
